Ilustračné foto (Peter Šedík/VE)
Keď ma v malom obchodíku na anglickom vidieku prijali ako predavačku, najviac som sa tešila na kontakt s deťmi. Aké však bolo moje zdesenie! Dospelí zákazníci boli neuveriteľne milí a zdvorilí, päťkrát za všetko ďakovali a nikdy nepreukazovali nervozitu, keď stáli v rade, preto som nevedela pochopiť, kde nabrali také nevychované deti.
Chipsy, Cola, čokoláda
Zásadne nekupovali nič iné ako sladkosti, “fizzy drinks” – presladené farebné malinovky, coca-colu a chipsy. To by bola ich vec, však áno, ale keď mi to všetko hodili na pult, bez jediného slova, potom mi tam hodili peniaze a opäť bez slova odišli, chytala ma zúrivosť! Chodili väčšinou v návaloch pri ceste do školy alebo po vyučovaní. Tak ako sa do nášho obchodíku navalili naraz deti, musel sa tam nahrnúť aj personál vrátane majiteľa a jeho mamy – dávať pozor, aby nám neprevalcovali regále.
Rodičia, ktorým záleží na tom, aby si ich deti nekupovali sladkosti, to majú ťažké. Sú lacné a stačí mať čo i len jednu penny, aby ste si mohli kúpiť cukrík. Samozrejme, stretla som aj veľmi milé a slušné deti, tých však bolo podstatne menej.
Múka s vajíčkami – darček od nás!
Jedného dňa sa stalo, že prišiel chlapček a miesto sladkostí kupoval múku a vajíčka. Bola som dojatá. Aké milé! Chlapček nekupuje čokoládové tyčinky, ale veci pre mamu do domácnosti. Z hlbokého omylu ma vyviedla titulka miestnych novín o tom, že v obchodoch zakázali predávať deťom múka a vajíčka. Blížil sa totiž Halloween, sviatok duchov! Deti sa poobliekali do kostýmov, ulice zaplavili čarodejnice, kostry a strašidlá, ktoré klopali ľuďom na dvere. “Trick or treat!” – “Buď nám dáte odmenu, alebo vás začarujeme”, sa stalo postrachom večera. Pôvodne milý zvyk, trochu podobný našej oblievačke, keď si deti odnášali domov vyslúžené sladkosti, sa trošku zvrhol. Hrozba je už myslená doslovne a keď tým malým potvorám nedáte čo pýtajú, môžete stráviť nasledujúci deň umývaním okna svojho domu, prípadne auta od zmesi vajíčok a múky.
Celý rok rovnako oblečení
V zimných mesiacoch vám pri pohľade na anglické deti niečo nesedí. Malé dievčatká si pobehujú po ulici v sukničke bez pančúch a zimné bundy sa tu hádam ani nepredávajú. Kým ja som v novembri mrzla navlečená v dvoch rolákoch, oni akoby si zmenu počasia vôbec nevšimli. Množstvo vrstiev som zredukovala na minimálnu možnú mieru, čiapku som vyťahovala len po tme a aj tak som sa popri tých deťoch v krátkych tričkách cítila ako blbec.
Musím však podotknúť – tieto deti sú oveľa zriedkavejšie choré a prechladnuté ako naše. Žeby ste aj vy chceli mať otužilé dieťa, ktorému dovolíte v zime frajeriť bez bundy a nebudete sa musieť obávať zápalu pľúc? V tom prípade začnite od narodenia. Zakladné heslo znie:
Hlavne aby teplo nebolo!
V každej anglickej príručke pre rodičov je venovaný dostatočný priestor tejto základnej téme. Pri kúpaní novorodencov je dôležité, aby voda bola teplá, ale nie horúca – nemá mať viac ako 29, slovom dvadsaťdeväť stupňov! Teplota v miestnosti, kde spí novorodenec, by nemala presiahnuť osemnásť stupňov, inak vystavujeme úbohé citlivé bábätko nemalému riziku – syndrómu náhlej smrti! Kto by riskoval, keď ide o také nebezpečenstvo? Určite nie čerstvý rodič. Keď sa náš mesačný syn kúpal so mnou, poctivo som merala teplotu vody, veď čo ak… Ale skúste sa kúpať v dvadsaťdeväťstupňovej vode, hlavne ak patríte k mojej generácii – odchovanej v socialistických panelákoch, kde pokusy o reguláciu kúrenia boli trestané kvapkajúcimi ventilmi a za energie aj tak platili všetci rovnakým dielom. A tak keď manžel vytiahol syna z vane, rýchlo som si dopúšťala horúcu vodu.
Pozor, aby nebolo závislé!
Zubami však cvakám od chladu nielen keď si spomeniem na holé nohy v novembri, ale na celý postoj k malým deťom. Druhé dôležité motto starostlivosti o bábätko je: Pozor, aby sa nestalo závislým. Dva mesiace som riešila dilemu, či dieťa nebude na mne prehnane visieť, keď ho uspávam pri kojení, pije si kedy sa mu zachce a – hrôza – spí so mnou v posteli! Závislosť ako hrom. Až som z ďalšej knižky pochopila, že obavy pochádzajú zo závislosti niekoľko mesačného bábätka! Tu totiž dá mnoho rodičov dieťa do jasieľ, keď má tri mesiace. Preto je dôležité, aby už malo aký-taký režim. RUTINU, o ktorej všetci básnia. Aby jedlo aj spalo v pravidelných časoch, vedelo zaspať po uložení do vlastnej postieľky a pod. To sú najčastejšie otázky na čerstvú mamičku. “Ako často sa kŕmi? A má už pravidelný režim?” Ale otázkou číslo jeden je: “Je dobrý v noci?” To sa ma s obrovskou dávkou empatie pýtali takmer všetci, ktorí sa pristavili aspoň na pár minút, pripravení ma poľutovať, že po prebdenej noci je ťažké zvládať deň. Neviem či mi verili, že syn hneď od začiatku pochopil dôležitosť nočného spánku. V každom prípade, empatia rýchlo zmrzla a dotyčný už nemal štipku pochopenia pre iné ťažkosti. Ale že ako nezodpovedný rodič nechám dieťa spať pri mne, ináč by snáď preplakal celú noc a uspať ho dokážem len pri kojení, to som sa priznala málokomu.
Sláva inštitúciám
Ako som už spomínala, trojmesačné bábätko sa tu považuje za natoľko samostatné, aby mohlo nastúpiť svoju kariéru návštevy rôznych zariadení. Opatrnejší rodičia si vyčerpajú celú materskú dovolenku, ktorá bola nedávno zvýšená zo šesť na deväť mesiacov. Ale pozor, nájdu sa aj takí, ktorí sa dohodnú so zamestnávateľom a hrdo vám povedia, že si berú CELÝ rok voľno!
Povinná školská dochádzka sa začína, keď dieťa dovŕši štyri roky. Tým ma minule šokla kamarátka, nemoderná a tu veľmi zriedkavá matka, ktorá je stále doma so svojím jeden a pol a trojročným synom:
“Mne sa to zdá dosť skoro, preto ho dám prvý rok do školy len na pol dňa.”
“Na pol dňa? Štvorročné dieťa? A koľko by tam malo byť?”
“Celý deň, od deviatej do pol štvrtej”.
Deti v parlamente
Skorý nástup do inštitúcií vraj napomáha tomu, aby dieťa bolo spoločenské, vedelo sa zapájať v skupine, spolupracovať, nájsť si kamarátov. Vzťahy v rodine nie sú priveľmi dôležité, za to je deťom jasné, čo je to solidarita, pomoc ohrozeným ľuďom, krajinám tretieho sveta alebo záchrana našej planéty. Televízia je preplnená správami o tom, ako deväťročná Vanessa vyzbierala slušnú sumu peňazí na charitu tak, že sama obehla susedov a vypýtala príspevok. Trinásťročná Holly zas neváhala a zorganizovala stretnutie so zástupcom parlamentu (!), ktorému predniesla problémy súvisiace s jej zdravotným postihnutím a pred televíznymi kamerami sa ho pýtala, aké opatrenia navrhne podniknúť pre uľahčenie vzdelávania detí s podobným ochorením.
Už deťom na základnej škole je jasné to, čo nedochádza mnohým dospelým, že ľudstvo a celá príroda je ohrozená a ak sa v blízkej dobe nespamätáme, bude nasledovať pohroma. V obchode sú práve oni tými, ktorí majú peňazí najmenej, ale pri tom, ako dostali do ruky výdavok, sa spýtali kde je “charity box” a mince tam vhodili častejšie ako dospelí. Keď som si to všimla, dokázala som rýchlo zabudnúť na to, že to malé drzé chlapčisko ma nepozdravilo a jeho kamarát sa ma snaží oklamať s vekom, aby som mu predala cigarety. V ich veku som podobný zmysel pre charitu určite nemala. Možno keby zažili viac tepla keď mali pol roka, mali by hrejivejší úsmev pre zmrznutú predavačku v rukaviciach za pokladňou, ktorá nebola zvyknutá na anglické šetrenie s kúrením.
