Študenti Univerzity Tsinghua na promóciách v Pekingu 18. Júla 2007. (China Photos / Getty Images)
Univerzita Tsinghua vyžaduje „politické ohodnotenie“ absolventských prác svojich študentov
Na bezproblémové absolvovanie jednej z najprestížnejších univerzít v Číne nestáčí iba úspešne zvládnuť ročníkovú prácu alebo záverečnú dizertačnú prácu. Svedčia o tom dokumenty od správcov pekingskej univerzity Tsinghua – zaradenej do tridsiatky najlepších inštitúcií pre vyššie vzdelanie na svete podľa denníka The Times - nedávno uniknuté a zverejnené na internete.
Oznam datovaný na 4. Januára 2017 bol poslaný inštruktorom a žiadal ich počas hodnotenia predložených absolventských prác ako diplomové práce alebo záverečná tvorba viac dbať na „politický postoj a ideológiu“ študentov. Učitelia by si tiež mali „oveľa častejšie viesť tabuľku na posudzovanie ideológie počas vyučovania“ a rovnako by sa malo postupovať aj pri nižších ročníkoch ukončujúcich bakalársky titul.
Podľa Liou Jin-čchüan-a, bývalého profesora na Univerzite Šan-tung a súčasného generálneho riaditeľa Aliancie proti politickému útlaku v Číne, tento oznam naznačuje, že študenti by mali byť hodnotení na základe toho, ako sa ich názory zhodujú s Čínskou komunistickou stranou (ČKS).
Liu vraví, že „režim sa obáva, že mladá generácia už viac neverí komunistickej vláde a tak teda pristupuje k politickému vymývaniu mozgov”. Zámerom je podľa neho prerobiť intelektuálov na tých, ktorí budú komunistický system obraňovať.
„Ale verejná mienka sa aj tak mení,“ tvrdí Liu. „Ľudia už poznajú pravdu o Komunistickej strane Číny prostredníctvom internetu a ľudí žijúcich mimo Číny.“
História
Koncept „politického hodnotenia“ pochádza z Kultúrnej revolúcie, kedy sa od Číňanov vyžadovalo, aby otvorene prejavovali svoj zápal a vernosť k strane a udávali tých, ktorí tak nerobili. Ľudia prislúchajúci k „piatim čiernym skupinám“ určených Mao Ce-tung-om – statkári, bohatí farmári, kontrarevolucionári, zlé elementy a “pravičiari” – boli prenasledovaní. Naopak stranícke kádre boli elitnými členmi spoločnosti, aj keď aj oni mohli byť predmetom „bojových zasadnutí“, ak boli stranou odsúdení. Bojové zasadnutia boli formou verejného ponižovania a mučenia používané ČKS počas Kultúrnej revolúcie, aby ponížili, perzekouvali a odsúdili tých, ktorých myslenie sa považovalo za protistranícke.
Plagát z obdobia propagandy počas Kultúrnej revolúcie na výstave v Šanghaji 8. Októbra 2009. (Philippe Lopez / AFP / Getty Images)
Potom čo masaker na Námestí nebeského pokoja (Tian-an-men) ukončil študentské protesty za demokraciu v roku 1989, vysoké školy sprísnili politické hodnotenie študentov. Tí, ktorí boli aktívni počas protestov za demokraciu, boli potrestaní. Šudenti z iných provincií študujúci v Pekingu boli poslaní späť domov. Tí, ktorí po ukončení štúdia mali pracovať v prestížnych spoločnostiach, sa do zamestnaní nedostali.
Odvtedy sú študenti aktívne odrádzaní, aby slobodne vyjadrovali svoje názory. V máji 2013 profesor Východočínskej univerzity v Šanghaji Čang Süe-čung v príspevku na internete odhalil, že ústredné orgány poslali oznam upozorňujúci na sedem tém, o ktorých „sa netreba zmieňovať“: všeobecné hodnoty, sloboda tlače, občianska spoločnosť, občianske práva,historické zlyhania ČKS, buržoázne aktivity významných členov ČKS a nezávislosť súdov.
V januári 2015 povedal vedúci ministerstva školstva Jüan Kuej-žen na národnej konferencii pre vysoké školy, že v učebniach boli „tri nepovolené veci“: názory, ktoré poškodzujú socializmus; názory, ktoré porušujú ústavu a zákony ČKS; a prejavy nespokojnosti alebo sťažnosti zo strany učiteľov.
Študenti vyhadzujúci svoje promočné čiapky počas ceremónií na Univerzite Tsinghua 18. Júla 2007. (China Photos / Getty Images)
V decembri 2016 zástupca ministra školstva Šen Siao-ming vysvetlil zámery režimu ešte jasnejšie, keď vyhlásil, že monitorovanie ideológie na akademickej pôde je „prioritnou“ prácou; školy musia hovoriť o politike „každý deň, každý týždeň, nonstop“ a že učitelia a študenti musia súhlasiť so „socializmom a vedením ČKS“.
Na tomto článku spolupracovali Cheng Xiaorong, Luo Ya, and Li Xin’an.
Přeložil: Peter Petko; Zdroj:
