Rozhovor: Zuzana Dancáková-Gibarti – práca za maskou klauna

Zuzana je veľmi charizmatická, príjemná mladá žena a ja si ju pamätám z našich stretnutí presne takú, ako som ju nedávno videla na fotkách na internete – ako veselého klauna s červeným nosom, vo farebnom kostýme. Hneď mi pripomenula detstvo, smiech a bezstarostnú hru plnú zábavy a zároveň ma inšpirovala k napísaniu nášho spoločného rozhovoru.

Od detstva som oscilovala medzi dvomi bodmi, o ktorých som vedela že budú určovať cieľ mojej práce a moju profesiu, ktorej by som sa chcela venovať.

Na jednej strane stála od malička vnútorná túžba až povinnosť, pomáhať. Postupne som prichádzala na to, že pomáhať je mojou prirodzenou vlastnosťou a mám to v sebe hlboko zakorenené. Pomáhať všeobecne.

Keďže som však vyrastala v rodinne hudobníka, od útleho veku som bola spojená aj s umením. A prirodzeným spôsobom to bol ten druhý bod. Pamätám si, ako som si z hračkárskej gitary prerobila husle, z maminej varechy som si dorobila slák a hrala sa na husľovú virtuózku. Aj vďaka tomu som deväť rokov navštevovala hodiny huslí. Avšak nebola to úrodná pôda pre moje umelecké cítenie a nadanie a chcenie v umení. Popri husliach som navštevovala, ako väčšina detí LDO. A práve tam to začalo. A pokračovalo.

Osobne si myslím, že je povinnosť zdravých ľudí, pomáhať chorým. Každý z nás sa v okamihu môže ocitnúť na druhej strane. Zdravie je presne tak, ako život sám, veľmi krehký. A priniesť psychickú pohodu tam, kde je choroba, je prvý a najdôležitejší krok k uzdraveniu alebo k zlepšeniu zdravotného stavu.

Práve v Červených nosoch, v povolaní zdravotného klauna, sa naplnilo to, o čom som snívala a po čom som túžila celý život. Keď som študovala na strednej škole herectvo, nemala som nikdy ambície byť skvelou a uznávanou herečkou. Celý čas som premýšľala o muzikoterapii, arteterapii a nedokázala som sa k tomu nijakým spôsobom dostať. Nevedela som, kde za tým ísť. A tak som to na istý čas zo svojej mysle úplne vymazala. Zrazu prišiel môj herecký kolega na čítačku s ospravedlnením, že musí ešte poslať mail, pretože je uzávierka na výberové konanie na pozíciu zdravotného klauna a vtedy som vedela, že to prišlo.

Primárne touto prácou prinášame smiech do nemocníc, ktorý pomáha v ťažkých každodenných situáciách a rutinách. Ale sekundárne sme tu aj ako podpora, niekto, kto je schopný prebrať na chvíľu problém, porozumieť. Niekedy sú situácie, že nás rodičia potrebujú viac ako deti. Keďže tie si mnoho krát neuvedomujú, čo sa vlastne naozaj deje.

Akonáhle si však nasadíme nos, je to akási maska, niečo, čo všetko pohltí a vytvára istý odstup. To nám pomáha pozerať sa na situáciu inými očami, očami klauna. Sú ťažké situácie, kde sa však nesnažíme byť za každú cenu vtipný. Niekedy do izby prídeme len po radu alebo vyriešiť problém, ktorý máme a nastal medzi klaunami. Napríklad ako sa mi minule stalo s kolegyňou, že tvrdila, že 50% nie je polovica. A následne z toho vzniknú gagy. Pri našej práci ide hlavne o to, aby sme boli úprimní, aby sme sa na nič nehrali a boli prirodzení vo svojom klaunovi. To znamená, že on samotný, vychádza z každého z nás. A práve naše nedostatky sa tu odkrývajú a na nich sa stavia charakter klauna.

Je to vlastne postavené na tom, že prijímam. Všetko. Ak sa človek cíti v bežnom živote trápne, snaží sa to skryť, utajiť. Ak sa však klaun cíti trápne, svoju trápnosť prijme a povýši ju. Bez zbytočného komentovania. Proste áno, toto som ja, taký som. A stáva sa mi to často  A potom odovzdáva a rozdáva. Po väčšine radosť a smiech. Z toho aký je a ako koná.

Vždy musíme brať ohľad na to, v akom fyzickom, ale hlavne psychickom stave sa nachádza dieťa, jeho rodič, blízky. Niekedy sa stane, že nás rodič akceptuje, dieťa nie. Alebo aj naopak.

A tak od nich odvrátime pozornosť, začneme sa baviť pred nimi len medzi sebou, tváriac sa, že nás nepočujú. Väčšinou sa všetky srdcia roztopia keď vidia dvoch naivných a príjemne blbých klaunov, ktorý prišli len na návštevu, zoznámiť sa, vyvetrať a pod.

Iné to je keď si nos dáme dole. Vtedy na každého z nás tie ťažké veci doľahnú. Mne osobne sa niekedy premietne celá klauniáda a vnímam ju už zo svojho pohľadu, nie z pohľadu klauna. Sú momenty, kedy je aj mne ťažšie. Ale to k našej práci patrí a je to tá najkrajšia práca. Neviem si predstaviť, že by som mala robiť inú. Každodenne sa človeku v tejto práci nastavujú hodnoty, vidí veci, ktoré sú dôležité a väčšinou najdôležitejšie a najväčšie veci sú tie najmenšie maličkosti. Úsmev, podporné slovo, dotyk, pocit spolupatričnosti.

Tretí rok pôsobím v Prešovskom národnom divadle, ktoré sa pre mňa stalo mojou druhou rodinou. Účinkujem vo všetkých troch inscenáciách tohto divadla. Nazývame to prešovskou trilógiou a dokonca zakladateľky divadla, režisérka Júlia Rázusová a dramatička Michaela Zakuťanská, zorganizovali a dotiahli do úspešného konca mini festival PND, kde sa v jednom dni odohrali všetky tri inscenácie.

Ďalej pôsobím v Divadelnom Kabinete východňara, kde momentálne účinkujem v najnovšej inscenácii Lokalmatriots. Celkovo v štyroch inscenáciách tohto divadla.

Keďže pôsobím v dvoch alternatívnych divadlách, ktoré dopĺňajú divadelnú scénu niečím, čo možno chýba a možno sa žiada, nevidím žiadny problém s návštevnosťou a záujmom nielen mladých o takýto druh a typ divadla. Povedala by som, že priam to vyhľadávajú. Zatiaľ sa nám podarilo vypredať úplne každé predstavenie. Čomu sa veľmi tešíme a dáva nám to spätnú väzbu, že to, čo robíme, robíme dobre.

Pri mojej a manželovej práci sme šťastní, keď chvíle trávime hlavne spoločne. Obaja máme náročnú prácu na čas a veľa krát sa pri deťoch len striedame. Keď môžeme byť všetci štyria spolu, tak sa vyberieme väčšinou na náš dom, ktorý nám slúži ako chata. Tam si to užívame ako v divočine. Milujeme spoločné prechádzky, výlety. No v konečnom dôsledku je to úplne jedno kde sme. Dôležité je, že sme spolu a všetok čas ktorý máme mimo práce, venujeme naším ďeťom.

Možno to bude znieť zvláštne, ale energiu dobíjam prácou. Mám tú najúžasnejšiu a najnaplňujúcejšiu prácu, akú som si kedy mohla priať. Či je to práca v nemocnici alebo v divadle. Veľa krát si uvedomujem, že napriek tomu, že v divadle je to drina, koľko ľudí si na svete môže povedať, že sa do práce ide hrať. V skutku, keby niekto niekedy vbehol do skúšobne alebo na workshopy, na ktorých sa pravidelne vzdelávame v klaunskej práci, neveril by, že je to plnohodnotne platená práca. No je pravda, že sa človek potrebuje aj odventilovať, keďže denne pracuje s emóciami a niekedy s veľmi silnými. Mne k tomu pomáha mojich pár priateľov s ktorými spoločne strávený čas ma dobije na dlhé chvíle a taktiež moja záhrada. Vŕtať sa v zemi, kopať, plieť, sadiť. To je to, kde nachádzam ozajstný relax a prečistenie hlavy. Nie je nič, len ja a príroda a dokonalé splynutie. Vo veľa prípadoch ma dokonale vyladí skvelá muzika.

A na to, aby som svoju neskrotnú energiu dokázala regulovať, venujem sa kondičným cvičeniam a takisto silovým tréningom.

Áno, iste podporujeme prácu jeden druhého. Vážime si to, čo druhý robí a navzájom si pomáhame. Ja sa snažím objektívne nahliadať na jeho tvorbu a povedať nedostatky alebo vyzdvihnúť plusy. Občas ho aj viesť vo výraze spevu alebo emócií. Niekedy mu stačí, keď poviem ako to cítim a čo mi to dalo. Naopak, Slavo mi pomáha tým, že pravidelne chodí na moje predstavenia a dáva mi triezvu kritiku a pohľad na seba samu, ako na herečku. Predsa len, naši najbližší sú najlepší a najúprimnejší kritici. Tých sa ja obávam najviac, pretože ma poznajú a dokonale mi opíšu aká som, kde som to bola ja a kde to bolo aspoň trochu uveriteľné. To ma posúva ďalej. Pracujem na tom, aby som odstránila z javiska seba a v tom mi najviac pomáha práve ten, ktorý pozná každé moje gesto, tón hlasu, pohľad. A keď si to viem následne pomenovať v konkrétnych bodoch, dokážem s tým niečo urobiť. Na to mi slúžia kritické oči môjho manžela.

Súčasne účinkujem v spomínanej inscenácii Divadelného kabinetu východňara, Lokalmatriots a v troch inscenáciách Prešovského národného divadla, Single radicals, Kindervajco a Good place to die. Takisto ešte účinkujem v rozprávkach Nebojsa a Janko Hraško v divadle Portál – komorné divadlo pre deti.

Je to ťažké povedať, každá je iná a niečím iným výnimočná. Každá má svoju linku života, svoje ciele, túžby, vášne, sklamania aj radosť a šťastie.

Skôr by som povedala, že ma fascinovala každá z nich. Úplne v rozličných veciach. Keďže sú odo mňa odlišné (ale niekde sa predsa istá paralela asi nájde), našla som v nich iné zákutia ženských myšlienok a pohnútok, čo ich vedie k danému konaniu. Prečo konajú tak ako konajú a na základe čoho. Fascinuje ma asi na tom všetkom vŕtať sa v duševných vnútornostiach danej postavy. Chod jej myšlienok, krivdy, vnútorné boje, prehry a jej výhry.

Väčšinou som dostala postavy žien, ktorým som vo svojom osobnom živote nikdy nerozumela. To ma donútilo ich viac pozorovať, stretávať sa s nimi, snažiť sa ich pochopiť a prišla som aj na to, že som ich hodnotila nesprávne. Niekedy som nad nimi ohrnula nosom, inokedy ich zavrhla. Potom som však prišla na to, že vo svojej podstate sú to nešťastné ženy, trpiace nedostatkom pozornosti, lásky, spoločenského či osobného uznania.

Jedna z mojich postáv loví chlapov, inak sa jej večer ani neráta, druhá je dokonalá manželka v krachujúcom manželstve alebo žena navonok žijúca dokonalý život, angažovaná, no vo svojej podstate neštastná , pretože nežije svoj život, ako by chcela.

Všetky postavy, ktoré stvárňujem mám veľmi rada. K niektorým som si hľadala cestu dlho, k iným ešte dlhšie. Ale každá z nich mi niečo dala aj do môjho osobného života.

Všeobecne je hra a hranie sa pre každého jedinca dôležité. Kto sa prestane hrať a byť hravý, starne a prijme to. Pre mna osobne je hranie zdolavaním mét, katarziou a udržovaním života v radosti, pestrosti a neustálym otváraním nových dvier, v sebe samej.

Všetkým divákom som vďačná za potlesk, úsmev,slzu, v neposlednom rade aj za kritiku. Začínajúcim hercom by som chcela odkázať nech neprestávajú veriť, vo svoje sny, v seba samého, nech sú čistí a úprimní, s veľkou dávkou pokory a trpezlivosti a výsledok príde. Zaručene.

Všetci zažívame rovnaké veci a riešenie je väčšinou jednoduché, len treba mať otvorené oči, srdce a myseľ.