New York ‒ Podľa experimentu uskutočnenom v galérii Tate Britain sa verejnosť nerada díva na moderné umenie či inštalácie a uprednostňuje skôr klasiku. Experiment viedol Philip Hensher, umelecký kritik pre MailOnline.com.
Namiesto vedenia ankety sa Hensher s ôsmimi ďalšími pozorovateľmi rozhodol zaznamenávať skutočné reakcie návštevníkov múzea. Tento výskum podrobil moderných umelcov ako Damien Hirst, Tracy Emin a Rachel Whiteread, veľkých majstrov z histórie ako Whistler, Hogarth a Sargent skúške času.
Článok, ktorý bol v marci publikovaný na MailOnline niesol provokatívny názov: „Vieme, čo sa nám páči a nie je to moderné umenie!“
Pozorovatelia strávili deň zaznamenávaním reakcií ľudí na štyri klasické maľby verzus na práce od štyroch slávnych súčasných britských umelcov, vysvetľuje článok v MailOnline. Výskumníci takisto počítali, ako dlho sa návštevníci dívajú na maľby a aký typ návštevníka jednotlivé práce priťahujú.
„Prekvapujúco aj napriek všetkým kontroverziám a propagácii nových britských umelcov, v tomto pokuse sa činili slabšie než umelci 18-teho a 19-teho storočia,“ hovorí správa.
Napríklad priemerná doba, počas ktorej sa 379 návštevníkov pozeralo na maľbu Damiena Hirsta pozostávajúcu z veľkého štvorca s malými farebnými bodkami, bolo 5 sekúnd. Najdlhšie zhliadnutie tohto diela trvalo 30 sekúnd. Pozorovatelia si všimli, že väčšina ľudí okolo obrazu iba prešla.
Pani v stredných rokoch sa pozerala, urobila krok vzad, potriasla hlavou a odišla. Dvadsaťštyri ročná žena povedala: „Pôsobí to na mňa ako baliaci papier. Aj keď s pekným vzorom,“ pokračuje správa.
Pozorovatelia tiež zaznamenali, že Hirstova nakladaná ovca vyvolávala záchvaty smiechu u školských skupín. Mŕtva ovca plávala v sklenenej váze naplnenej formaldehydom.
V miestnosti venovanej Damienovi Hirstovi sa nachádza päť jeho dôležitých prác, ktoré podľa galérie zachytávajú jeho kariéru, vrátane mŕtvych motýľov a fotografie zoťatej hlavy.
„Ofélia“ od Sira Johna Millaisa bola najobľúbenejším dielom. Zobrazuje Shakespearovu tragickú hrdinku, ktorá vkĺzla do prúdu rieky a utopila sa.
Priemerná doba, počas ktorej sa 562 návštevníkov galérie na túto olejomaľbu pozeralo, bola 1 minúta a 57 sekúnd, pričom najdlhšia spomedzi nich trvala až 30 minút. Celkovo ňou boli diváci pohnutí a podľa záznamov sa asi polovica z nich pustila po jej zhliadnutí do diskusie. V porovnaní s tým, moderným prácam ľudia venovali často len rýchly pohľad.
„Karafiát ľalia, Ľalia ruža“ od Johna Singera Sargenta bola ďalšou obľúbenou maľbou, s priemerným zhliadnutím 59 sekúnd a najdlhším 3 minúty, ako uvádza experiment. Maľba je obrázkom zachytávajúcim dve dievčatá v záhrade obklopené kvetinami. V rukách držia lampáše z čoho sa dá usúdiť, že sa scéna odohráva po zotmení. Návštevníci otvorene vyjadrovali svoj obdiv k tejto práci.
Správa z experimentu uvádza vyjadrenie 56 ročného muža z Floridy: „Bol som uchvátený zo svetla a z textúry trávy pod ich nohami. Uprednostňujem klasickejšie umenie. Moderné diela sú menej povzbudivé.“
Kurátori múzeí a galérií by si teda mali premyslieť, čo ponúknu verejnosti.
Predseda Centra na obnovu umenia, Fred Ross, vyhlásil počas svojho príhovoru na konferencii v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku: „Modernizmus je umením o umení. Donekonečna a do omrzenia sa pýta: Čo je umenie? Čo je umenie? Len to, čo prekračuje hranice umenia sa v modernizme považuje za dobré; všetko ostatné je zlé. Je to umenie o umení. Zatiaľ čo všetko veľké umenie v histórii, priatelia moji, je umením o živote.“
Čtěte také:
Co skutečně viděli a malovali renesanční umělci
