Viac ako dva roky pracoval Jozef Gál z Ivanky pri Nitre na bratislavskej colnici Petržalka - Berg. Bolo to v čase, keď Česi a Slováci o Shengenskom priestore ani nesnívali. Pri kontrolách sa pravidelne stretával s osobnosťami, ktoré poznali aj za hranicami našej republiky. Neraz bol svedkom vynaliezavosti ľudí, ktorí pre slobodu boli ochotní urobiť všetko.
Na stráži so samopalmi
Prvý kontakt s prácou na hranici zažil už ako 18-ročný, keď nastúpil na vojenskú službu. Slúžil na českej západnej hranici v Domažliciach, kde ako šofér pravidelne vozil vojakov do pohraničného pásma. „Bol to dlhý plot, medzitým zoraná pôda a potom ďalší plot. A všade pohraničná stráž so samopalmi,“ spomína si na prvé dojmy z českej hranice s Nemeckom. Neodradilo ho to a po návrate do civilu začal uvažovať nad prácou colníka. „Vtedy som ešte ani netušil, čo za robotu to je,“ začína rozprávanie bývalý colník. Túto profesiu mali v rodine, takže budúci pracovník colnej kontroly mohol svoje plány bez problémov realizovať.
Po pohovore sa 20-ročný Jozef dostal na hranice do bratislavskej Petržalky. Písal sa rok 1969, rakúsky šiling bol v pomere k našej korune 1:1 a on začal pracovať na mieste, ktoré bolo bránou do západného sveta. Prvé dojmy z jeho nového pracoviska sa nelíšili od tých z českých Domažlíc. „Bola tam rampa, pri ktorej stál vojak so samopalom. Ostnatý plot sa tiahol od bratislavského nového mosta cez Pečenský les až po petržalskú colnicu. V Petržalke bolo družstvo a keď bola žatva, okrem na kombajne sa viezol aj príslušník bezpečnostnej stráže s nabitým samopalom,“ spomína si Jozef Gál. Podobne ako na hranici v Čechách, aj tu sa dopočul o pokusoch o prechody, ktoré sa končili prestrelkami.
„Keď som nastúpil na colnicu, mal som pocit, akoby som šiel do väzenia. Všade ostnaté drôty, kontroly, vojaci so samopalmi. Boli sme neustále sledovaní,“ porovnáva pán Jozef. Nebol vraj jediný, komu sa na colnici nepáčilo. Životnosť mladého colníka v Petržalke bola podľa neho do štyroch rokov. Málokto vraj zvládol pracovať celé dni pod neustálou kontrolou. Možno len staršia generácia, ktorú tvorili hlavne vojnoví vyslúžilci oddaní socializmu. „V kancelárii nechýbala socha vojaka so psom a nápisom Neprojdou. To bolo ich heslo,“ spomína si Jozef Gál na starších kolegov.
Osobné kontroly robila aj upratovačka
Počas svojho pôsobenia na hranici sa stretol s osobnosťami, ktoré do Rakúska a Európy chodili za prácou. Dva týždne pred smrťou ho z colnice do Bratislavy viezla aj krasokorčuliarka Hana Mašková na svojom povestnom Forde, na ktorom sa potom vo Francúzsku zabila. Na hranici sa pri kontrolách pravidelne stretával s futbalovými reprezentatmi, sólistami opery Slovenského národného divadla, členmi Slovenskej filharmónie, spevákmi, ale aj s bratislavskými taxikármi, ktorí mali trvalú doložku, že môžu jazdiť na letisko vo Schwechate. Na jedného z nich si pamätá dodnes vďaka jeho nezvyčajnému priezvisku a Volge, na ktorej jazdil. Rakúšania ho nekontrolovali, a možno to bol dôvod, prečo si trúfol zariskovať. „Prevážal ruské šampanské, po ktorom bol v Rakúsku veľký dopyt a ktoré tam bolo dvojnásobne drahšie ako u nás. Rakúski colníci ho pri tom raz prichytili a taxikár mal na istú dobu vstup na ich územie zakázaný,“ opisuje dôvtipné obchodovanie taxikára bývalý colník.
Kontrolám sa podľa neho nikto nevyhol. Ak bol príkaz, podozrenie alebo anonymný telefonát, robili sa aj osobné prehliadky. Ľudia sa pri nich vyzliekali donaha, vždy však platila zásada, že ženy prehliadali ženy a mužov muži. Ak v smene nebola colníčka, osobnú prehliadku vykonala aj upratovačka. „Aj tá bola pracovníčkou colnej kontroly, takže príkazy sa vzťahovali aj na ňu. Navyše, pracovala tam vari už aj od čias Slovenského štátu,“ zaspomína si pán Gál.
Peniaze či pašované veci nachádzali colníci pri kontrolách na rôznych miestach – vo výplni dvier auta či v hudobných nástrojoch. Vrcholom vynaliezavosti bola podľa Jozefa Gála ortuť, ktorú istý šofér pašoval v autobatérii. „Keď sme sa ho pýtali, načo má dve autobatérie, vždy nám tvrdil, že tú druhú vozí pre istotu, keby sa mu tá prvá vybila. Koho mohlo napadnúť, že v nej namiesto kyseliny má ortuť. Prišlo sa na to až neskôr, keď som tam už nerobil. Bola to vraj náhoda, niekto ho prichytil pri tom, keď ju v garáži nalieval do batérie,“ opisuje príhodu dnes už s úsmevom Jozef Gál.
Prehliadal bielizeň národného umelca
Do socialistickej republiky Čechov a Slovákov sa nesmeli zo západu dovážať ani noviny či časopisy. Pár výnimiek sa však našlo. Najžiadanejším časopisom bola nemecká Burda a aj tri roky stará bola na Slovensku ešte vždy aktuálna a žiadaná. V Bratislave sa dal zohnať aj čerstvý denník komunistickej strany Rakúska – niekoľko balíkov novín zložil kamelot z rakúskej strany vždy ráno na colnici v Petržalke. A práve tieto noviny sa stali prostriedkom komunikácie. „Už po sedemdesiatom roku tu vychádzali pre disidentov inzeráty s odkazmi, kde a ako sa má kto s kým stretnúť. U nás sa to takto praktizovať nedalo, všetko bolo kontrolované, a tak si ľudia navzájom posielali správy cez rakúske komunistické noviny,“ opisuje komunikáciu Jozef Gál. Správy a listy zo Slovenska „do sveta“ sa posielali aj cez šoférov kamiónov, ktorí ich odosielali z Viedne. Odosielatelia sa spoliehali na to, že v nákladiakoch plných tovaru sa nebudú hľadať listy.
Colníci vykonávali osobné prehliadky predovšetkým na základe anonymných telefonátov na colnicu. Číslo bolo ľahko zapamätateľné. „Ľudia boli udavači, kolega kolegu udával,“ hovorí pán Jozef, ktorý neraz prehľadával aj významné osobnosti. „Raz nám ktosi volal, že príde auto a ten človek, ktorý ním pôjde, chce emigrovať. V takýchto prípadoch sa hľadajú vysvedčenia, rodný list. Auto tak prišlo na colnicu a z neho vystúpil vysoký muž. Bol mi veľmi známy, ale nevedel som si ho zaradiť. Pozdravil som ho, vyzval k predloženiu dokladov. V ten deň sa mi ušli osobné kontroly, tak som ho zaviedol do miestnosti, kde sa vyzliekol donaha. Nasadil som si rukavice a prezeral jeho bielizeň. Keď som sa potom pozrel do dokladov, myslel som si, že sa pod zem od hanby prepadnem. Bol to národný umelec, osobnosť, ktorú vtedy všetci poznali. A ja chudáčik z dediny som ho mal prehľadať. Povedal som mu, že ma to mrzí. A on na to, že nemá čo, lebo si plním len svoju povinnosť. Uistil ma, že ho môžem pokojne prehľadať, že nič nenájdem a že on vie, kto sa mu chcel takto pomstiť. Išiel pracovne do Švajčiarska,“ spomína si na jednu zo svojich prvých osobných prehliadok Jozef Gál.
Strieľali na chlapcov v autožeriave
Pokusy o emigráciu boli na dennom poriadku. Z rozprávania kolegov sa dozvedel o rafinovanosti istého človeka, ktorý si podľa výšky závory na hranici upravil auto na kabriolet a rampu podjazdom prešiel. Obyčajnú závoru neskôr vymenili za pevnejšiu oceľovú s kladkami a lanami, ktoré sa v prípade nárazu napínajú. Bola stavaná tak, aby zabránila prechodu tanku.
O násilných pokusoch prejsť hranicu sa pán Jozef dozvedal od kolegov, sám sa s nimi niekoľko mesiacov od svojho nástupu do práce nestretol. Až do jari v roku 1970. „Pamätám si to dodnes, bolo to krátko pred Veľkou nocou. Boli tri hodiny desať minút ráno a s kolegami sme kontrolovali juhoslovanský autobus. Odrazu sa zo slovenskej strany ozval rev a piskot, ako keď niečo nasáva vzduch. Objavili sa svetlá a niečo veľké sa valilo na colnicu. Nevedeli sme ešte, čo sa deje, ozvali sa sirény a všetci utekali preč,“ spomína si na deň, keď sa rozhodol z petržalskej hranice odísť. Na colnicu sa valil veľký autožeriav, ktorý v plnej rýchlosti preletel zastrešeným colným priestorom. „Tatrovku“ vážiacu niekoľko ton ukradli traja mladíci zo staveniska bratislavského mosta SNP. Pred Veľkou nocou, keď všetci odchádzali domov, bolo prázdne.
Autožeriav preletel tesne vedľa odstaveného juhoslovanského autobusu a z druhej strany minul o milimetre stĺp a odrazil len niekoľko kachličiek. „Pohraničná stráž bola už v pohotovosti a na auto začala strieľať. To v plnej rýchlosti narazilo na oceľovú závoru. Náraz bol taký silný, že kabínu, v ktorej sedeli traja chlapci, zmrštilo a motor vyletel z auta štyri metre na rakúsku stranu. Chlapci boli postrelení, zranení, ale žili. Kričali, plakali, volali o pomoc,“ opisuje Jozef Gál sled udalostí. O tom, čo všetko sa mohlo stať, keby sa mladíci bez skúseností za volantom, netrafili do prístrešku, si ľudia na colnici uvedomili až ráno.
„Neviete si predstaviť, koľko tam bolo krvi. Chlapcov sme vykliesnili z auta a v momente sa tam objavili rakúski novinári, televízie, fotografovia. Pre nich bol príbeh chlapcov, ktorí chcú utiecť do slobodnej zeme, bombastickou vecou,“ myslí si Jozef Gál. V Rakúsku bola téma úteku slovenských mladíkov vďaka médiám dlho živá, na Slovensku sa však objavila len krátka správa o prekazení násilného prekročenia hranice. Jeden z nich bol vraj podľa Jozefa Gála synom funkcionára mestského výboru strany v Bratislave. Oficiálne sa to však vraj nepreverovalo a v konečnom dôsledku ani nepotvrdilo. Vojaci dostali vyznamenanie a dary (hodinky) za službu vlasti. „Plnili si len svoju povinnosť. Príkazy hovoril jasne - prekaziť prechod. Aj za cenu, že niekoho zabijú. Našťastie, vtedy sa to nestalo. Aj keď dnes už vieme, že sa to stávalo často.“
Po tejto udalosti odišiel mladý Jozef do novovznikajúcej colnej pátracej služby, vďaka ktorej sa dostal naspäť do Nitry. Keď zo slovensko – rakúskej hranice odchádzal, jeden rakúsky šiling sa predával už takmer za tri koruny československé. „Mladí ľudia si dnes neuvedomujú, aké šťastie majú, keď môžu po Európe slobodne cestovať. Keby sme im rozprávali, koľko vecí sme my museli kedysi pred cestou vybavovať, neveriacky by krútili hlavou,“ dodáva Jozef Gál.
Článok publikovaný so súhlasom autora pôvodne vyšiel v Nitrianskych novinách MY
