Burma’s Secret War
Dokumentárny film
Veľká Británia 2006
Réžia: Sarah Macdonald
(c) Hardcash Productions / Channel 4
Na tohtoročnom festivale Jeden svet môžu diváci zhliadnuť 56 dokumentárnych filmov z rôznych kútov sveta. Jeden z nich, ktorý sa odpremieta v sekcii ‘Máte právo vedieť‘, zachytáva situáciu v Barme. Skúsený britský dokumentarista Evan Williams má v úmysle zostaviť čo najkomplexnejšiu správu o situácii, ktorú by sme pravdepodobne nazvali vojnou, i keď takéto označenie oficiálna barmská propaganda nepripúšťa. Dnešný odboj predstavujú predovšetkým etnické menšiny, ktoré sa chcú osamostatniť. Potláčanie týchto snáh hraničí s genocídou. Jej obeťami sa stávajú obyčajní dedinčania, ktorým často neostáva nič iné ako únik do džungle a pokus dostať sa za hranice.
Novinár na zozname neželaných
Britský novinár riskuje, svojou reportážou kráča po tenkom ľade. Pridáva sa ku skupine odboja a na vlastnej koži zažíva, v akých podmienkach títo ľudia žijú. Môže stúpiť kdekoľvek na míny, ktoré sú porozhadzované po džungli. Takto zmrzačenú nohu potom domorodci odrežú niečím, čo pripomína vreckový nožík, bez použitia anestetík. Štátne zriadenie označilo Williamsa za nežiaduceho za to, že už 10 rokov reportuje o situácii v Barme. Do krajiny má zakázaný vstup, prichádza ilegálne ako turista. Novinár predpokladá, že jeho izba je odpočúvaná. V Rangúne kontaktuje prívržencov opozície, ktorí stretnutím so zahraničným reportérom riskujú, že budú zatknutí. “Prosím, nesnímajte ma, ak si ma odfotíte, budem mať veľké problémy“ , hovorí taxikár, ktorý vezie reportéra so skrytou kamerou okolo domu, kde je zadržiavaná opozičná líderka. Barmská vojenská junta pritvrdila v boji proti akejkoľvek opozícii. Národná liga za demokraciu, ktorá vyhrala v roku 1990 voľby, nebola pripustená k prevzatiu moci a jej predstaviteľka Su Ťij sedí už 17 rokov v domácom väzení.
V strede Rangúnu sa zastavíme aj v reštaurácii, kde pred rokom vojaci v civile odvliekli od stola jedného z členov demokratického odboja. O 6 dní neskôr bol mŕtvy. Williams sa pokúša spojiť s jeho vdovou: „Polícia mi najprv zatajovala, že je mŕtvy, keď som chcela vidieť jeho telo, povedali, že nemám právo vidieť pozostatky svojho muža. Armáda tvrdí, že dostal srdcový záchvat, ale tajná autopsia potvrdila 24 rán zvonka. Nikdy nebol chorý, ale v ich rukách prežil iba 6 dní. Išla som na súd, ale povedali mi, že nemám klásť otázky“. Toto bol iba jeden z aktivistov, ktorí umreli vo väzbe na mučenie, 1100 ďalších bolo odvlečených preč. „Ľudia nie sú spokojní s touto situáciou, utláčajú nás vo veľkom...vypočúvanie a mučenie je robené súbežne. Nechcem, aby turisti navštevovali našu krajinu, pretože väčšina peňazí od turistov tečie do vreciek armádnych úradníkov“, hovorí ďalší z aktivistov, ktorý si odsedel 7 rokov za publikovanie článkov podporujúcich demokraciu.
Život v strachu
V 49 minútovom dokumente cítiť atmosféru úzkosti. Vojaci sú všade naokolo. Človek tu žije s pocitom, že sa stále niekto prizerá. Novinár je nervózny. Na uliciach vidíme slogany junty na červenom podklade: „Rozdrťte všetky vnútorné a vonkajšie rušivé elementy ako obyčajného nepriateľa.“ Metódy mučenia sa barmský režim priučil od veľkého čínskeho brata. Ten ochotne poskytuje červené školenia a umelo udržiava vzdorovitú juntu pri živote. Williams navštívi aj muža, ktorý mu v interview pred 10 rokmi referoval, aké metódy mučenia sa používajú na politických väzňoch. Iba nedávno ho prepustili. Na novinárovu otázku, či počas pobytu vo väzení oľutoval, že mu poskytol interview, muž odpovedá: “Určite nie, mohol som tým povedať svetu, čo sa tu deje.“
Zdroj: www.jedensvet.sk
