Pohľad na píšťalku pred a po ohobľovaní. (Veľká Epocha/Marek Tatarko)
Na 16. pohronských folklórnych slávnostiach Podhorie 2006 ma zaujal stolík, pri ktorom muž v stredných rokoch vŕtal dieru do kusa dreva. Veľmi šikovne, to sa nedalo poprieť, lebo pred sebou mal už niekoľko takýchto prevŕtaných drievok a dokonca zopár hotových fujár a píšťaliek. Zvedavosť mi nedala, a tak som sa píšťalkára hneď spýtal, v čom je vlastne tajomstvo výroby takýchto píšťal a fujár.
Ešte by som dodal, že píšťalkárom bol Ing. Alexander Králik zo Zvolena, ktorý nám o tajomstve výroby porozprával viac.
„V súbore som sa naučil hrať na fujaru, takže mi to nedalo a chcel som sa naučiť fujaru aj vyrobiť. Ak by som to vzal od začiatku, najprv musím nájsť v lese vhodné drevo, najlepšie baza, ale môže byť aj jaseň a podobne. Drevo vypílim cez zimu, keď nie je miazga a listy. Čím je totiž drevo sviežejšie, tým väčšia tendencia k tomu, aby puklo. Keď ho vypílim, zatriem konce, aby tak prudko neschlo – hocijakou farbou, len aby tam nebol vlhkostný spád väčší ako v strede. Ak stihnem, navŕtam ho hneď za surova, keď nie, vŕtam ho po vysušení. Po vysušení ho musím vlastne tak či tak prevŕtať, pretože predsa len trochu zoschne.
Keď sa jedná o veľkú fujaru, vŕtať začínam najprv malým vrtákom, potom väčším a ešte väčším. Píšťalu stačí vŕtať raz, napríklad táto má 12 mm dieru. Na fujare je priemer iný, nedá sa naraz zobrať 28, 30 alebo 34 vrták, treba vŕtať postupne.
Keď ju navŕtam, odstránim kôru a ohobľujem hrče malým žiletkovým hoblíkom. Potom si spravím okienko, kde bude hlásnička (niekedy nazývaná aj jazýček)
Pán Králik predvádza hru na jednej zo svojich fujár. (Veľká Epocha/Marek Tatarko)
Keď mám okienko, spravím doňho takzvaný klátik (na začiatku píšťaly, ktorý sa drží v ústach). Ten je lieskový a tiež musí byť zo suchého dreva, lebo keby som použil mokré drevo, vysuší sa a vypadne von. Klátik musí tesniť a je v píšťale vlastne len narazený, bez lepenia. Potom robím zvukotvorné zariadenie – vyberiem časť zo steny a časť z klátika a vytvorím tam hranu (píšťala je hranový nástroj) na ktorej sa začína tvoriť tón.
Potom nastavím dĺžku fujary, aby som dostal základný tón. Kedysi som to robil podľa ucha, alebo podľa klavíra, teraz to robím podľa ladičky. Napríklad pri veľkej fujare, jedna môže mať celkovú dĺžku 1700 mm a druhá musí mať aj 1715, aby hrali rovnako. Keď je naladený základný tón, potom robím dierky.
Každý starý majster má svoj postup pri vŕtaní dierok. Princíp je ten, že píšťalu alebo fujaru rozdelíme na 14 častí a prvá dierka sú 2 časti plus priemer vŕtania. Druhá dierka je zasa tento jeden dielik, s tým, že je mierne vyššie, aby sme dostali durové ladenie. Ďalšie dierky sa pridávajú podobne, ale nie sú rovnomerne, to už ja svoj odskúšaný postup, ako to robím. Mám spravené tabuľky, že pre také a také ladenie treba asi takúto dĺžku.
Dierky pri hre určujú veľkosť vzduchového stĺpca, pokiaľ sú zakryté, vzduchový stĺpec ide až po koniec. Keď niektorú dierku odkryjem, končí zvuková vlna tam.
Keď už píšťala či fujara hrá a má dierky, treba ju ešte nahladko ošmirgľovať, nakresliť ornament, vyrezať ho nožíkom a potom leptať kyselinou dusičnou. Leptám tak, že si zastrúham dubové drievko, akoby ceruzku, špic namočím do kyseliny a obtriem o stenu nádobky, aby som tam nešiel s celou kvapkou. Nástroj potom ešte nalakujem a je hotový.
Podľa toho, čo viem, sa moje nástroje nachádzajú najďalej v Japonsku a v Juhoafrickej republike. Ocenením mojej práce bola v roku 2002 v Detve cena Instrumentum Excellens za fujaru. Dnes by som už s výrobou fujár nevedel prestať."
