Niger, krajina farieb, červenej pôdy, oranžových domov, hnedých ľudí s bielym úsmevom. Krajina, v ktorej sa dohovoríte po francúzsky bez ťažkostí, ktorá ešte nie je pokazená turizmom a zistíte tam, že ľudia majú všade rovnaké radosti a starosti bez ohľadu na to, kde žijú. A možno zistíte, že by vám až tak neprekážali veľmi jednoduché podmienky života, pretože ste s ľuďmi, s ktorými si stále máte čo povedať bez ohľadu na to, z ktorého kontinentu pochádzajú. To všetko som sa naučila v Nigeri a myslím, že na to do konca života nezabudnem.
Pas, očkovanie a letenka za tri týždne
Po jednom telefonáte som mala zrazu o dovolenku postarané. Za tri dni som si musela vybaviť pas, očkovanie proti žltej zimnici a kúpiť letenku do Paríža. Všetko som urobila rýchlo a šikovne, asi preto, že som bola v cestovnej horúčke a očakávaní úžasného dobrodružstva. Ako sa čas krátil a ja som absolvovala Boflovu prednášku o tom, aké zdravotné riziká na mňa číhajú a čoho všetkého sa mám vyvarovať, som sa pomaly začala aj obávať... Veľké neznámo, kde nikoho nepoznám, v akých podmienkach budem a čo sa tam vlastne bude diať..?
Léo Lagrange
Organizácia, ktorá to všetko zabezpečovala, je pôvodne francúzska federácia, ktorá sa stala medzinárodnou a volá sa Léo Lagrange Solidarité Internationale. Vznikla v roku 1950, sídlo má v Paríži a jej hlavnou náplňou je výchova mládeže k demokracii a solidarite. Bojuje proti rasizmu, intolerancii a chudobe, zasadzuje sa za ochranu životného prostredia a za prístup k vedomostiam a vzdelaniu pre všetkých mladých ľudí. V súčasnosti sú ťažiskom jej činnosti projekty s africkými krajinami (Niger, Mali, Benin, Senegal, Kongo, Pobrežie Slonoviny a iné). Organizuje školenia pre inštruktorov, semináre, letné tábory pre mladých ľudí v Európe a Afrike, má niekoľko výchovných programov.
Akcia, ktorej som sa zúčastnila, bola súčasťou veľkého projektu, ktorý zahŕňal dva týždne na desiatich táboroch. Následne sa jeden týždeň konala Konferencia frankofónnej mládeže, na ktorej sme mali prediskutovať určené aktuálne témy týkajúce sa Afriky a urobiť výstup v podobe deklarácie a návrhu tisícich mikroprojektov.
Témy boli inšpirované „Deklaráciou tisícročia“ Organizácie spojených národov na summite v roku 2000, ku ktorej sa pridalo 191 krajín sveta.
Africká (dez)organizácia
V Paríži sme sa stretli v malej európskej skupine, bolo nás dvanásť z krajín ako Poľsko, Luxembursko, Rumunsko, Írsko a Francúzsko.
Odtiaľ sme pokračovali do Nigeru, na lietadlo do hlavného mesta Niamey. Cesta bola veľmi dlhá a náročná. Už vtedy sme okúsili, čo je to africká (dez)organizácia. Na prvé dva dni mám len matné spomienky, pretože som bola vyčerpaná z tepla a vlhka a z ustavičného čakania na niečo a niekoho. K tomu pridružený strach z mikróbov a malárie mi na nálade nepridal. Na tretí deň sme vyrazili na tábory. V tom istom čase ich prebiehalo desať na rôznych miestach a zúčastnilo sa na nich okolo dvesto mladých ľudí z Európy a Afriky.
Torodi
Ja som sa ocitla spolu s jednou Francúzkou, dvomi Rumunkami a dvomi Beninčanmi (zo štátu Benin) v mestečku Torodi (60 km od hlavného mesta na juhozápade krajiny). Počet dopĺňali ešte dvaja inštruktori z Konga a Toga a miestni mladí priamo z Torodi. Spolu nás bolo dvadsať.
Niger - mapa (ilustrácia: odci.gov)
Kopanie polmesiacov do betónovej zeme
Naším cieľom bola environmentálna práca na pôdach ťažko poškodených vodnou eróziou. Erózia sa prejavovala splachovaním povrchovej vrstvy pôdy dažďom v smere sklonu svahu, čo malo za následok tvrdú „betónovú" zem, na ktorej nič nerástlo. Našou prácou bolo kopanie polmesiacov v smere odplavovania, čím sa zadržiavala voda v pôde a znovu sa vytvárali podmienky pre vznik pôdy a zalesnenie. Aktuálnym problémom Nigeru je totiž postupujúca dezertifikácia (2/3 krajiny tvorí Sahara), čo miestnym obyvateľom sťažuje podmienky na obživu a má za následok často sa opakujúci hladomor.
Práca bola teda fyzická - krompáčovanie a lopatovanie a pracovali sme všetci spolu každé doobedie. Spočiatku bolo zvláštne vidieť miestne vyparádené dievčatá vo farebných šatách so závojmi na hlavách s lopatou. Aj im sa to najskôr zdalo čudné, ale potom si zvykli pracovať spolu s chlapmi.
Sprchy bez dverí
Ubytovať nás mali v centre dediny v hlinenom dome s toaletou a sprchou za polootvorenou plentou, za ktorú vám mohli kedykoľvek pozerať okoloidúci zvedavci. Pripomínam, že pod toaletou sa rozumela dierka v zemi a pod sprchou vedro na vodu. Niežeby sme boli fajnoví, ale diplomaticky sme im vysvetlili, že nechceme vzbudzovať verejné pohoršenie sprchovaním sa pod holým nebom. Veď nás varovali, že sme v moslimskej krajine, kde sa netreba príliš odhaľovať. Nakoniec nás ubytovali v školiacom stredisku na okraji dediny v bungalovoch s kúpeľňou a splachovacím WC.
Ľudia v dedine bývajú v hlinených domoch vo veľkých hospodárskych dvoroch, kde majú aj kozy, osly a hydinu. Keďže majú veľké rodiny, doteraz sa čudujem, ako sa tam pomestia. Dedina je pomerne veľká (menšie mesto), majú zavedenú vodu aj elektrinu, takže podmienky sú celkom v pohode. My sme spočiatku elektrinu nemali, petrolejky nám úplne stačili, ale neskôr sa vybavilo aj to.
Chudnutie lacno a rýchlo
Strava je dosť jednotvárna, a to sme mali ešte šťastie, že sme prišli v období dažďov a úrody. Na raňajky zvyčajne jedia kašu z prosa - proso je hlavnou plodinou v tej oblasti. Zrná sa melú na múku a z múky robia jedlo. Ako hlavné jedlo je zvyčajná ryža s paradajkovou omáčkou s varenou cibuľou a k tomu mäso - hydina alebo ryby, prípadne hovädzina. Ryžu občas striedal cous-cous (cestovina z hrubej múky, čosi podobné ako naša tarhoňa), prípadne cestovina z obchodu. Ochutnala som aj sladké zemiaky a iňam (tiež nejaká hľuzovina). Naše známe zemiaky sme mali dvakrát – bola som šťastná, že je to niečo, čo poznám.
Po prvom týždni som sa vyhlásila za vegetariánku. Mäso bolo veľmi tvrdé a šľachovité, pretože hydina je tam svalnatá. Ale nielen preto som už nechcela jesť mäso. V jeden piatok sme prišli z práce a našli sme pri kuchyni tyč s učupenými deviatimi živými sliepkami, priviazanými za nohy. Naivne som sa spýtala, na čo sú tam a kuchárky mi odvetili, že to bude na obed. V priebehu niekoľkých dní postupne sliepok odbúdalo, až skončili všetky v hrnci. Odvtedy som jedla už len ryby. Potom sa do stravy začala miešať jedna Rumunka, ktorá urobila polievku a jedlá, čo sa viac podobali našim. Avšak dlho jej to nevydržalo, pretože takáto strava nechutila zasa Afričanom.
Chalani z Beninu raz uvarili cestovinu z kukuričnej múky a omáčku gombo (zrná ako hrach, ale nie je to hrach:-)), ktorá mala konzistenciu nosného sekrétu, takže som sa zase nenajedla. Ale povedala som si, že sa poteší aspoň moja štíhla línia a hlad som znášala s úsmevom (dotláčala som sa princezkami a müsli tyčinkami z domu). Do Afriky predsa nechodíme preto, aby sme sa najedli :-)
Bez intímnej zóny
Mali sme možnosť spoznať najmä mladých ľudí, ktorí s nami bývali a dozvedeli sme sa veľa zaujímavého a mnohokrát prekvapivého z ich života v Nigeri. Musím povedať, že ľudia sú tam veľmi pekní a milí. Spočiatku mi vadilo, že v každej chvíli bol nablízku niekto, kto ma pozoroval. Zväčša to boli deti, ktoré postávali obďaleč a pozerali. Ľudia boli veľmi komunikatívni, na ulici sa zdravili „Fofo" (Ako sa máte?) a odzbrojujúco sa usmievali. Priateľstvo sa manifestovalo vodením sa za ruky muži s mužmi, ženy so ženami.
Všeobecne v Afrike je „osobný priestor" omnoho užší ako u nás. Keď Afričania čakajú v rade, alebo keď je tlačenica, znamená to, že sú na seba nalepení telo na telo...čo mi tiež spočiatku spôsobovalo klaustrofobické pocity. Napríklad na trhovisku, kde som mala na seba nalepených desať detí, troch obchodníkov a štyri mladé baby, ktoré ma sprevádzali, a všetci sa pýtali: „Kúpiš, kúpiš?".
Jazvy sú ozdobou
V Torodi žilo viacero etník, ktoré sa od seba odlišovali jazykom, zvykmi a umiestením jaziev na tvári. Najpočetnejšie je etnikum Haoussa, ktoré sa člení na ďalšie podskupiny, ďalej etniká Djerma-Songhai, Peulh a Gourmantché. Etnických jaziev má ešte stále veľa mladých ľudí a detí, ale s pokračujúcou modernizáciou pribúda rodičov, ktorí svoje deti nepoznačujú týmto spôsobom. Jazvy slúžia aj ako ozdoba a ľudia sú na ne hrdí. Dievčatá si ich zvýrazňujú ceruzkou.
Vedieť aspoň tri jazyky
V Torodi najviac ľudí hovorí jazykom djerma, čo bol aj prípad našich kamarátov. Keďže administratívny jazyk krajiny je francúzština, tú sa učia v škole a mali by ňou hovoriť všetci. Realita je však taká, že s francúzštinou má veľa ľudí problémy, u nás sa najmä dievčatá veľmi ťažko vyjadrovali. Všeobecne ľudia musia byť jazykovo nadaní, keďže len v jednom meste treba ovládať minimálne tri jazyky, aby sa dalo dohodnúť aspoň na trhu.
Bubu, šatky a turbany
Keďže hlavným náboženstvom je islam, minisukne v Nigeri nehľadajte. V Afrike panuje názor, že za intímnu časť tela sa považuje partia od pása po kolená, ktorú treba mať zakrytú. Ženy chodia poobliekané nádherne, farebne, nosia komplety - sukňa, top a turban - vždy z jednej látky, aby to spolu ladilo. Umne zostrihané do všelijakých oblúčikov a detailov. Vydaté ženy nosia veľké jemné šatky, ktoré im zakrývajú hlavu a hornú polovicu tela. Mladé dievčatá si hlavu pokrývajú malými šatkami, turbanmi, alebo aj ničím. Muži majú zväčša komplet z jednofarebnej látky zložený z dlhých nohavíc a košele s krátkym rukávom. Nosia aj moslimské tuniky (dlhá košeľa a nohavice spolu s klobúčikom - ale to je skôr slávnostné oblečenie, ktoré nosia miestne autority, či marabuovia - moslimskí kňazi). Najkrajší mužský odev bol podľa mňa takzvaný bubu, čo je ozdobená dlhá voľná košeľa, presnejšie kabátec, s nohavicami.
Chytanie afrického rytmu
Tanec je africká špecialita. Tradičný nigerský nástroj je bubon tam-tam z kozej kože so šnúrkami, ktoré menia zvuk a paličkou dondon-izé. S tamtamistami hráva aj kora - to je strunový nástroj a spevák spieva veľmi zvláštnu melódiu. Ťažko to opísať. Afričania majú celkom iné ponímanie melódie a rytmu ako my. Keď nás učili tancovať, zabávala sa na nás celá dedina, pretože sme nevedeli chytiť ich rytmus. Potom som sa na to vykašľala a tancovala som podľa svojho ucha.
Ale sú skvelí tanečníci a tancujú veľmi radi.
Predávanie prázdnych PET fliaš
Obchodom sa živia všetci. Predajú všetko. Najprv ma dosť miatlo, že som musela cenu zjednávať a, samozrejme, východisková cena pre belocha je iná ako pre domáceho. Ku koncu som si už na to zvykla a nechala som si pomáhať od miestnych. Keďže zarábať treba, platí sa za všetko. Za tovar, igelitky, prázdne PET fľaše, ľad z mrazničky, za miesto na parkovanie, za prechod po hlavnej ceste, atď. Samozrejme neoficiálne. Na každom rohu sú nejaké kontroly, ktoré vás nepustia, kým im nedáte niečo do vrecka. Takto sme išli 120 km autom štyri hodiny, a nie kvôli teplu.
Ženy z dediny Azamalan, severný Niger. (foto: Fodil Seddiki)
Plná peňaženka to istí
Od obchodu je len krôčik ku korupcii. Platí sa aj za získanie vzdelania, za získanie dobrého zamestnania. Peniaze otvárajú aj zatvárajú dvere k nádeji na lepší život. Je to smutné, lebo človeku nestačí mať dobré vedomosti a schopnosti, ale plnú peňaženku. Chceš byť policajt, zaplať, aby ťa prijali. A čo budeš robiť, keď ťa prijmú? Zase budeš pýtať peniaze. Je to začarovaný kruh, ktorý súvisí aj s tradíciami a zvykmi v rodinách.
Na ženu sa pozrieš dvakrát
Podľa koránu sa môže muž pozrieť na ženu len dvakrát a potom si ju musí vziať. Žena musí v prítomnosti iného muža ako manžela mať sklopené oči.
V reáli je to ale našťastie inak. Keď mladí ľudia spolu chodia, stretávajú sa na tanečných zábavách, v kine či v meste. Naši kamaráti boli moslimovia, ale sami hovorili, že život sa modernizuje a už nebýva zvykom ukazovať po svadobnej noci plachtu na dôkaz ženinej nevinnosti.
Napriek tomu je vplyv rodiny na manželstvo a lásku kľúčový. Keď rodičia neschvália budúceho partnera, mladí sa nemôžu vziať. Úlohu tu hrajú, samozrejme, aj peniaze. Rodičia nevesty určujú výšku vena, ktoré im musí muž zaplatiť. Okrem toho musí muž kúpiť veno pre ženu a zabezpečiť bývanie a obživu pre rodinu. To má za následok, že muži sa môžu ženiť starší, až keď si na toto všetko našetria. Preto sa veľmi neoplatí zamilovať sa v mladom veku, ak je chlap chudobný. Keď si dievča nájde priateľa, rodičia ju prestávajú financovať a peniaze jej musí zabezpečiť on. Ženy nepracujú, preto si hľadajú mužov, ktorí ich môžu zabezpečiť.
Štyri mamy a dvadsať súrodencov
Muž má právo vziať si štyri ženy. Avšak za predpokladu, že všetky štyri rovnako zabezpečí. Aj všetky svoje deti. Bohatší muži potom mávajú veľké rodiny. Napríklad jeden z kamarátov pochádzal z 19 detí jedného otca (colníka), ktoré mal so štyrmi ženami. Jeho najstarší brat mal 63 rokov a najmladší 15. Keďže je nepredstaviteľné, aby otec zabezpečil budúcnosť pre všetky svoje deti, pomáhajú si súrodenci medzi sebou. Keď je v rodine viac žien, vychovávajú deti spoločne. Veľa z mladých, ktorých som spoznala, vychovávala iná žena ich otca namiesto ich matky.
Na návšteve u miestnych, kde ma s jednou Francúzkou zobrala kamarátka z Torodi, to bolo podobné. Prišli sme do dvora, sedela tam žena. Kamarátka nám ju predstavila ako svoju mamu. Usmiali sme sa na seba a my sme šli ďalej do dvora. Tam sedela ďalšia žena, ktorú nám tiež predstavila ako svoju matku. Odchádzajúc sme stretli ešte jednu „matku“. Keď sme vyšli z dvora, nemohli sme tušiť, ktorá bola tá pravá. V prípade, že si ženy rozumejú, je to pre deti len plus. Ak si však nerozumejú, spôsobuje to konflikty medzi ženami aj deťmi.
Rozvádzam sa s tebou
Ak sa muž nemodlí, žena má právo dať sa s ním rozviesť. Ak sa žena znepáči mužovi, musí trikrát za sebou vysloviť formulku „rozvádzam sa s tebou" a jeho manželstvo sa pokladá za neplatné. Žena môže ešte tri mesiace u neho bývať pre prípad, keby sa zistilo, že je tehotná, alebo keby si to muž rozmyslel. Po rozvode deti i všetok majetok pripadnú mužovi. Žena nemá nič a môže sa akurát vrátiť k rodičom. Tu sa dostávame k tomu, prečo musia rodičia súhlasiť s výberom partnera. V prípade rozvodu sa bude mať žena kam vrátiť.
Výhody islamu pre ženy
Moslimovia sa musia päťkrát denne modliť - muži v mešite alebo vonku, a ženy vnútri v dome. Žena môže vojsť do mešity až keď je v prechode. Moslimovia nemôžu jesť bravčové mäso a piť alkohol. Sviatočným dňom je piatok. V ten deň bývajú trhy a veľká modlitba v mešite. Tradičný pozdrav moslimov je „Salam alejkum". Na to sa odpovedá „Alejkum salam". Moslimovia všeobecne radi používajú formulku „Inšallah“ (ak Boh dá). Na tú sme si zvykli aj my. Na islame je často krát kritizované postavenie ženy oproti mužovi. Je to pravda, muž je nadradený. Treba však povedať, že nielen u moslimov. Platí to pre Afriku všeobecne. Rozprávala som sa aj s kresťanmi, ktorí mi to potvrdili. V jednej debate som položila našim kamarátom z Nigeru otázku, aké pozitíva pre ženu prináša islam. Odpovedali mi, že žena musí poslúchať muža, starať sa oňho, rodiť deti, udržiavať rodinný krb a poslúchať nadradené ženy. Za to ju musí muž finančne zabezpečiť.
Vykanie medzi súrodencami
Hierarchizovanosť africkej spoločnosti bola vec, ktorá ma najviac prekvapila počas môjho pobytu v Nigeri. Spočiatku sa nám Európanom zdalo čudné, že nám všetci miestni mladí vykali. Museli sme ich vyslovene žiadať a opakovať im, aby nám tykali, veď sme rovnakého veku. Najprv to nechápali, tvrdili, že tykaním nám nepreukážu úctu. Stálo nás veľa síl presvedčiť ich o tom, že my to tak nechápeme. Pri ďalších rozhovoroch s Afričanmi som zistila, že u nich si vykajú aj v rodinách. Deti vykajú rodičom aj starším súrodencom. Žena vyká mužovi, muž žene tyká. Mladší sa neodváži osloviť staršieho. Potom som pochopila, aké to pre nich musí byť ťažké, keď si všetci tykáme. Trápilo ma to, ale vysvetlili mi, že to je pre nich len dobre. Lepšie tak môžu spolu komunikovať, debatovať a lámu sa bariéry.
Odpadky pod najbližší strom
Pojem „životné prostredie“ je pre nich neznámy. Automatickým reflexom zbavovania sa odpadu je odhodenie odpadkov na zem. Nám Európanom sa dvíhala žlč, keď sme videli, ako putovali na zem sáčky, fľaše, konzervy, obaly. Na uliciach mesta ľudia prekračujú hromady odpadkov (najmä igelitových sáčkov). Táborové zbavovanie odpadu sme riešili spaľovaním a zakopávaním, keďže miestni to spočiatku vysypali za prvý strom, ktorý videli. Potom sa nečudujme, že sa v Afrike množia choroby! Veru, začali sme s primárnou environmentálnou výchovou aspoň u tých, ktorí boli s nami. Dúfam, že si to zapamätajú aj po našom odchode a odovzdajú to ďalej.
Skutočne, ľudia v Afrike nemajú o ochrane životného prostredia ani len najmenšie tušenie. Ale môžeme za to aj my, bohaté krajiny, pretože k nim vyvážame všetko, čo je u nás už zastarané a nevhodné. Videla som chladničky a mrazničky staré ako Matuzalem, autá naložené do neuveriteľných výšok. Benzín na pumpe vám nalejú do auta zo sklenenej fľaše... Nikdy som nemala chuť ostať na pumpe dlhšie ako bolo potrebné. Predstava, že si tam niekto zapáli cigaretku mi naháňala strach.
Ľudia si neuvedomujú ani problém, ktorý sa ich dotýka bytostne - rozširovanie púští (dezertifikácia). Starosta dal vyhlásiť, aby nám prišli dedinčania pomôcť. Prišli piati! Všetci ostatní boli na poliach. Nechápali, že ak to takto pôjde ďalej, ich políčka im o chvíľu vezme púšť.
Veve
Zdroj: www.stromzivota.sk
