Haiku - rozhovor s poetom (II)

Haiku, forma tradičnej japonskej poézie, si postupne nachádza fanúšikov po celom svete. Tri krátke riadky má autor na to, aby opísal autentický životný zážitok a vyvolal v čitateľovi pocity, ktoré ho pri ňom sprevádzali. Pred časom sme hovorili o základných princípoch tejto básnickej formy, ktoré si môžete pripomenúť v článku Haiku – básničky z ďalekého Japonska (I). Haiku má svojich priaznivcov aj u nás. Dnes si predstavíme Petra Farárika, študenta Prírodovedeckej fakulty UKF v Nitre, ktorý sa ich tvorbe venuje už nejaký čas.

Spomínaš si ešte, kedy ťa prvýkrát chytilo za srdce písanie a ako si začínal?

Vyznie to možno komicky, no k písaniu som sa dostal na strednej škole pri skladaní rapových textov. Neskôr, keï som objavil krásu literatúry mi učarovali najmä beatnici, čítanie ktorých ma priviedlo k písaniu mojich prvých básní. K haiku som sa dostal cez knihu Dharmoví tuláci od J. Keroauca, v ktorej som obdivoval postavu Japhyho Rydera (Gary Snyder) - básnika a zen budhistu.

V čom ťa zaujalo práve haiku?

Ťažko povedať. Možno práve svojou strohosťou, svojím prienikom priamo k podstate, úzkou spätosťou s prírodnými motívmi. V neposlednej rade je to vynikajúci spôsob ako formovať svoj cit k slovám a jazyku vôbec. Núti rozmýšľať nad dopadom každého vypovedaného slova.  

Máš nejaké vzory, alebo sa snažíš od začiatku raziť vlastnú cestu? Kto sú tvoji obľúbení autori?

Ak sa pýtaš na vzory v oblasti haiku, nemám nejaký konkrétny vzor, snáď každý autor haiku je ovplyvnený tvorbou Bašóa, čoby najznámejšieho autora haiku. V češtine je dostupný napr. Issa (obaja sú japonci). Z nejaponských autorov je to Jack Kerouac, ktorý je známy nielen ako ikona beat generation ale aj ako vynikajúci autor moderného nejaponského haiku.
V próze ma výrazne zaujala švajčiarska autorka rumunského pôvodu Aglaja Veteranyi, ktorej nedávno vyšli v slovenčine dve knihy vo vydavateľstve Aspekt. Jej strohý, hutný a sugestívny štýl mi vyrazil dych. Pre mňa je to objav roka.   

Nie je to ťažké, vtesnať osobný zážitok do troch krátkych riadkov?

Je to silne individuálne. Niektoré haiku sa v hlave rodia akoby samé - na mieste a na počkanie, kým iným to trvá trošíčku dlhšie. Niekedy je to ľahšie ako napísať celú poviedku, inokedy naopak ťažšie. Myslím, že pri tvorbe haiku nie je ani tak potrebné striktne sa pridŕžať osobných zážitkov, niekedy stačí verne znázorniť daný obraz.

Autor haiku nachádza poéziu hlavne v prírode. (foto www.zhangcuiying.org)

Ako u teba prebieha tvorba haiku?

Keďže nosím pero a papier stále so sebou, niekedy tvorím haiku priamo "v teréne", častejšie však ako istú reflexiu, či spomienku v prítmí príjemného podvečera. Najdôležitejšie je zvoliť si obraz, ktorý chceme "pretaviť" do haiku, jeho voľba je často krát to najdôležitejšie na celom procese písania.    

Ovplyvňujú ťa spätne tvoje dielka?

Ovplyvňujú v tom zmysle, že čím dlhšie ich píšem, tým som na seba náročnejší. Čo sa týka motívov, tak ani nie - v haiku je prirodzené, že sa opakujú. Vždy je možné ich vykresliť inak a novo.

Čo by si poradil začínajúcim adeptom haikuistom? Alebo ako sa vlastne v slovenčine pomenováva básnik píšucí haiku?

Na začiatok je vždy dobré dozvedieť sa čo najviac o teórii a histórii haiku, tým autor predíde prípadným nedorozumeniam, alebo chybám v písaní svojich haiku. Haiku má dosť prísnu formu, preto sa s ňou treba najskôr zoznámiť a teoreticky zvládnuť. Haiku je na prvý pohľad veľmi jednoduchá forma básne, no v skutočnosti napísať dobré haiku vôbec nie je jednoduché. Chce to veľa cviku. Autor, ktorý chce písať vlastné haiku by si mal všímať každodenné, na prvý pohľad bežné momenty a situácie a tie sa následne pokúšať zachytiť úsporným a prenikajúcim jazykom. Mal by vedieť vystihnúť okamih. Mal by sa zbaviť subjektívnych súdov, proste len podať správu. 

Básnik píšuci haiku má v japončine pomenovanie "haidžin", môžeme sa teda inšpirovať aj týmto smerom. 

Ďakujeme za rozhovor a želáme veľa úspechov do ďalšej tvorby.