Arnold Classic USA. (poskytla Dominika Multáňová)
Ako sa k fitness dostala? Čoho sa musela vzdať? Ako sa stravuje? Dopuje sa vo vrcholovej súťaži? To všetko a mnoho ďalšieho vám prezradí v rozhovore pre Epoch Times.
Športu sa venuješ od detstva. Ako si sa vlastne dostala až k fitness?
So športovou gymnastikou som začala, keď som mala osem rokov. Tento šport ma veľmi bavil, najmä pre jeho pohybovú stránku, akrobaciu, dynamiku, silu a tiež voľné zostavy, v ktorých som sa videla. Niekoľkokrát som vyhrala slovenský pohár, ale keď som mala pätnásť, dosiahla som svoj strop. Pre gymnastku je to už vysoký vek. Navyše tam, kde som trénovala, v Liptovskom Mikuláši, neboli dostatočné podmienky, aby som sa výkonnostne posunula niekde ďalej.
Keď som jedného dňa išla, len tak náhodou, so spolužiačkou do posilňovne, všimol si ma môj súčasný tréner, pán Hečko, a spýtal sa ma, či by som nechcela robiť fitness. V rámci gymnastiky sme sa už predtým zúčastňovali súťaží fitness deti, a tak som mu povedala, že ja robím fitness detské. Navrhol mi vyskúšať niečo ťažšie – súťažiť medzi juniorkami alebo neskôr medzi ženami.
Arnold Classic Europe. (poskytla Dominika Multáňová)
Tak som teda súhlasila a postupne sme začali pracovať a trénovať. Trochu som mala problém s tým, že vedeniu gymnastiky sa to nepáčilo, a akonáhle sa dozvedeli, že som začala trénovať v posilňovni a venovať sa aj fitnessu, tak ma vyhodili. A tak som zo dňa na deň vymenila jeden šport za druhý a od pätnástich rokov sa vrcholovo venujem fitnessu.
Aký bol prechod z gymnastiky do fitness? Bol to veľký rozdiel?
Z gymnastiky som bola zvyknutá na dvojhodinové tréningy, zamerané na výbušnosť a posilňovanie. Sústreďovali sme sa na akróbu, bradlá, kladinu a preskok, čiže na všetky štyri náradia, ale absolútne sme neriešili stravu. Fungovala som na veľkom množstve sladkého, čokolád, nemala som absolútne žiaden pitný režim ani vyváženú stravu – tak takýto bol môj životný štýl.
Akonáhle som začala cvičiť v posilňovni, toto bola prvá vec, ktorú som musela zmeniť. V tom mi veľmi pomohol pán tréner Hečko. Ukázal mi cestu v oblasti stravovania a vysvetlil mi základné princípy fungovania ľudského tela. Upravili sme pitný režim a hlavne stravu – úplne som zmenila zdroje, množstvá i pravidelnosť.
Ani tréning už nebol taký, na aký som bola zvyknutá. Z gymnastického výkonnostného a vytrvalostného tréningu som presedlala na silový tréning, kde sme sa sústredili na jednotlivé svalové partie a na ich rozvoj.
Tým, že sme prešli na tieto fitness silové tréningy, tak sa vo veľkej miere zmenila aj reakcia môjho tela. Nabrala som svaly a postava sa výrazne upravila, no tie gymnastické tréningy tam chýbali a zo začiatku som mala taký veľký problém – dosť som pribrala. Museli sme to kompenzovať kardio tréningami a zaradiť tréningy voľných zostáv, aby som v kategórii fitness vynikla.
Mistrovstvo juniorek v Mexiku; MS žien Kanada; MS žien Kyjev. (poskytla Dominika Multáňová)
Ako to máš so stravou? Fitness tréning si určite vyžaduje špecifické potraviny...
Vo všeobecnosti sme začínali objemovou fázou, v ktorej sme sa zameriavali hlavne na nabratie svalstva. Samotné cvičenie trvalo asi 45 minút, a čo sa týka stravy, tá bola navýšená o sacharidy, zdravé tuky, dostatok kvalitných zdrojov hovädzieho, morčacieho a kuracieho mäsa a veľké množstvo zeleniny.
Akonáhle sa blížil termín súťaže, tréningy sa zmenili. Natiahla sa ich dĺžka a pridali sme na intenzite. Začala som trénovať šesťkrát do týždňa, tréning trval zhruba dve hodiny, plus som trénovala každý deň asi hodinu gymnastiku, kde som nacvičovala svoju voľnú zostavu. Bolo to, akoby som robila navzájom dva športy, čo bolo veľmi náročné. Taktiež strava sa s blížiacou súťažou sprísnila - vlastne pozostávala iba z mäsa, vajíčok a veľkého množstva zeleniny.
Čím sa líši fitness oproti kulturistike?
Fitness bola jedna z prvých disciplín, ktoré hneď po kulturistike vznikli, a jeho cieľom nebolo len ukázať peknú, estetickú a symetrickú postavu, ale aj pohybovú stránku športovca.
1. európské hry v Baku. (poskytla Dominika Multáňová)
Fitnesska by mala dokázať, že je zdatná, aj pohybovo, aj vytrvalostne, že jej svaly sú funkčné, a že dokáže zvládať aj náročné gymnastické prvky, a preto aj fitness pozostáva z dvoch kôl. Jedno kolo je ukážka postavy, kde sa hodnotí symetria a estetika, a druhé kolo je voľná zostava, ktorá trvá minútu a pol. Mala by mať nejaký dej a hodnotia sa v nej silové prvky, gymnastické prvky a celkové vystúpenie a vzhľad na javisku.
Kedy prišli prvé úspechy?
Už počas prvého roka trénovania sa mi podarilo dostať na majstrovstvá Európy, kde som skončila vo finále šiesta, čiže oproti gymnastike výrazný posun. Hneď som získala reprezentačné tričko a možnosť reprezentovať Slovensko, po čom som celý život snívala.
Za desať rokov, čo som pretekala, sa mi podarilo získať niekoľko medailí z majstrovstiev Európy a z majstrovstiev sveta, ako v juniorskej kategórii, tak aj v ženskej.
Medzi najväčšie úspechy patrí titul absolútnej majsterky Európy v kategórii junioriek, ktorý sa mi podarilo dvakrát obhájiť, taktiež som štvornásobná majsterka sveta a podarilo sa mi zvíťaziť aj na najprestížnejšej súťaži Arnold Classic v Ohiu.
Taktiež som zvíťazila na prvom ročníku Arnold Classic Europe v španielskej Barcelone. Za veľký úspech považujem aj tretie miesto v spojenej kategórii fitness na prvých Európskych hrách v Baku.
Povedz nám viac o tom, ako dievča zo Slovenska vyhralo americký Arnold Classic?
Arnold Classic som vyhrala po siedmich rokoch cvičenia a tvrdých príprav. Bola to moja prvá medzinárodná súťaž v Amerike. Veľmi som sa obávala - nie je jednoduché preraziť v Amerike. Hoci som vtedy bola úradujúca majsterka sveta vo fitness junioriek aj žien (ako juniorka som súťažila aj medzi ženami), nevedela som, ako sa moja zostava alebo môj typ postavy bude páčiť v Amerike a do akej miery budem spĺňať americký trend.
Cesta do Ohia bola veľmi náročná. Prestup sme mali v Kanade, kde bola zima a navyše aj snehová kalamita, a tak lietadlo meškalo, cesta sa predĺžila a my sme museli ostať prespať v Kanade.
Súťaž už na mieste prebiehala v extrémne veľkých priestoroch, všetko bolo maximálne zorganizované a všetko klapalo ako hodinky. Ľudia, aj celý tím dbali na to, aby súťaž nemala žiadne meškanie a aby všetci dostali správne pokyny a išli v správny čas na pódium.
Po odprezentovaní som išla na hotel. Tam sme sa pripravili a na ďalší deň ráno som nastúpila na semifinálovú časť. Tam vznikol ďalší problém. Do priestorov zákulisia nepustili trénera, keďže s dievčatami mohol ísť iba dámsky doprovod. Bohužiaľ, ja som nemala so sebou žiaden dámsky doprovod, ktorý by bol aspoň pred nástupom na pódium pri mne, ako morálna podpora. Takže toto všetko som musela zvládnuť sama a tréner sedel v javisku.
Aby mi dal pokyny pred ďalším kolom alebo doladil farbu a skontroloval, či forma a pózovanie, či niektoré iné detaily ohľadom vystúpenia sú v poriadku, museli sme celý ten veľký komplex obiehať dookola.
A keď som videla všetky tie pretekárky… V živote som ich nevidela na pódiu, keďže boli prevažne z Ameriky a nevedela som, čo od nich čakať. Formou aj zostavou boli veľmi dobré a mali úplne iný štýl zostavy, ako ja.
Ja vlastne vždy vsádzam na určitú eleganciu pri zostave, pričom ony preferujú veľmi rýchle a dynamické zostavy. Takže som vôbec nevedela, ako bude hodnotená moja zostava.
Nakoniec po semifinále som sa dozvedela, že máme jeden deň voľno a na ďalší deň postupujem do finále. Prišla nedeľa a všetko prebiehalo veľmi rýchlo, veľmi organizovane, nebol čas na najmenšie chyby.
Pri odpózovaní som mala veľmi dobré pocity, atmosféra bola neskutočná, tréner bol viac ako spokojný a už po finálovom odpózovaní predpokladal moje víťazstvo. Nevedela som to odhadnúť, ako skončím, vzhľadom na súperky a už som iba počúvala – šieste, piate, štvrté miesto – stále nič, tretie, druhé… no a potom zaznelo moje meno a ja som vedela, že som prvá.
Prišla neskutočná radosť, šok, slzy, všetko to k tomu patrilo, úplne jeden z najúžasnejších pocitov v živote. Práve som dosiahla jeden z mojich životných úspechov, ktorý si veľmi, veľmi cením.
(poskytla Dominika Multáňová)
Súťažíš ako amatérka. Prečo nejdeš medzi profíkov?
Rozdiel medzi amatérom a profíkom je v tom, že profesionáli úzko spolupracujú so sponzorskou firmou, ktorú zastupujú a za ktorú pretekajú. Amatéri za svoje výsledky nie sú platení a nie sú zastrešovaní nijakou značkou.
Keď som vyhrala prvé majstrovstvá sveta, mala som 21 rokov. Bola mi ponúknutá možnosť prestúpiť ku profesionálom, ale vzhľadom na to, že väčšina profesionálnych súťaží sa odohráva v Amerike – a vtedy som ešte študovala na vysokej škole – považovala som za dôležitejšie ukončiť vysokú školu.
Navyše všetky tie súťaže sa konajú tak ďaleko – nemala by som ani finančné prostriedky, ani čas sa ich všetkých zúčastniť, a tým pádom by som tam nedokázala dosiahnuť také veľké výsledky. A tiež to, že ste pod niekým a niekto vás núti robiť to, čo určí sponzor, mi nepripadalo také čisté a vykonávané s takou láskou, ako na amatérskej scéne, kde je človek sám sebe pánom i sponzorom.
Na súťažiach pri hodnotení postavy sa všetci natierate špeciálnou farbou? Prečo to robíte?
Farba pozostáva z dvoch náterov – večerný náter je samoopaľovací krém a ráno, pred súťažou, používame samostatnú špeciálnu farbu. Tmavšia pokožka vyzerá na pódiu lepšie a zvýrazní to celkovú estetiku, pripravenosť, vyrysovanosť a separáciu svalstva.
Taktiež je to kvôli tomu, aby boli pretekári na pódiu jednotní a rozhodcom sa tak lepšie rozhodovalo. Keď vám nastúpi desať ľudí v kategórii a z toho každý má iný pigment pokožky, tak pri takej rôznej farebnosti môžu ľudia, ktorí sú veľmi dobre pripravení, vyzerať horšie. Aby všetci mali rovnaké podmienky a skutočne vyhral ten najlepší, použijeme farbu.
Keď sa obzrieš späť, vidíš v súťažiach fitness rozdiely oproti dnešku?
Keď som ja začala súťažiť, tak fitness bol už vo svojom najväčšom rozkvete. V tých časoch sa preferovali svalnatejšie pretekárky, veľmi muskulatúrne – svalnaté, skôr pripomínajúce kulturistky. No a voľné zostavy boli založené na veľmi jednoduchej akrobacii, forma mlynské kolo, kotúľ, stojka… Bol to skôr pekný kostým, úsmev a dynamika, čo vládlo týmto zostavám.
V súčasnej dobe preferencia fitnesky nie je o veľkých svaloch. Fitneska by mala byť estetická a súmerná, mala by vyzerať zdravo na pódiu, športovo, mala by mať aj primeranú vrstvu podkožného tuku, a nie príliš veľkú separáciu svalstva a ani príliš veľké osvalenie-svalstvo. Skôr by to mala byť naozaj ženská športová postava.
No a voľná zostava, na tej sa naozaj popracovalo a je tam od vzniku fitness najväčší posun. Voľné zostavy sú rok čo rok náročnejšie, vzhľadom na gymnastiku. Dievčatá skáču veľmi náročné, troj–štvor prvkové gymnastické rady – zostavy, dokonca niekoľko–saltové.
S trénerom Hečkom na MS juniorek v Mexiku. (poskytla Dominika Multáňová)
Čo sa týka silových prvkov, tak veľmi populárne sú „handstandové“ (stoj na rukách) veci. Taktiež veľmi veľká náročnosť sa kladie na prepracovanosť voľnej zostavy a na motív, ktorý naozaj musí splývať s kostýmom, či hudbou a musí tam byť do veľkej miery zachovaný showmenship, aby celý ten balík pohybu, kostýmu a hudby ladil dokopy.
Vo vrcholovom športe sa často skloňuje doping. Ako je to vo fitness?
Doping, bohužiaľ, je súčasťou tohto športu, veľmi často sa aj na majstrovských súťažiach objavia ľudia, ktorí neprešli dopingovými testami. Z môjho hľadiska môžem povedať, že je to veľmi smutné, keďže samotný fitness aj kulturistika majú byť naozaj o peknej postave, o zdraví a zdravom životnom štýle a ľudia, ktorí siahajú po dopingu, akoby celého toho zdravého ducha pochovávali.
Je to obetovanie svojho vlastného zdravia a ničenie svojho tela. Jedným z dôvodov, prečo som nešla do profi ligy, boli aj dopingové testy, keďže v našej asociácii sme veľmi prísne kontrolovaní.
Ja sama som v dopingovom programe, kde musím byť monitorovaná 24 hodín a kedykoľvek mi môže prísť dopingová kontrola. Taktiež po každej súťaži nám obia dopingové testy a bohužiaľ, toto v profi súťažiach nie je. Tam vám žiadna dopingová kontrola ani nič podobné prísť nemôže.
Je to o to smutnejšie, že postavy ľudí v časopisoch sú idolmi mnohých mladých ľudí, ktorí sa im chcú čo najviac priblížiť. Neuvedomujú si, že ľudia v časopisoch trénovali strašne veľa rokov a vynaložili nemalé úsilie, aby vyzerali, tak ako vyzerajú alebo aby dosiahli taký úspech.
Samozrejme, mladí ľudia sa im chcú priblížiť, ideálne čo najrýchlejšie a siahajú aj po týchto zakázaných veciach. Je to čoraz bežnejšie, aj vzhľadom na médiá a veľmi veľkú informovanosť a dostupnosť akýchkoľvek dopingových prostriedkov.
Tie svaly očividne nemáš iba na parádu. Pochváliš sa svojimi najväčšími výkonmi?
Rekord mám v tlaku na šikmej lavici s jednoručkami – 36 kg na každú ruku, drep – tri opakovania – 165,5kg pri vlastnej váhe 52 kg (oba rekordy boli s dopomocou a pod kontrolou trénera, nie je rozumné skúšať maximálnu silu bez odbornej a dlhodobej prípravy, poznámka redaktora) a ešte bench, ktorý som vôbec netrénovala.
Išli sme vystupovať na jednu súťaž, kde ma zavolali, aby som si vyskúšala zatlačiť a úplne bez rozcvičky a bez tréningu, som zatlačila 60 kg. Tú súťaž som aj vyhrala vzhľadom na moju váhu 47 kg – bola som v súťažnej diéte. Ja mám proste rada silové tréningy.
MS žien Kyjev. (poskytla Dominika Multáňová)
Zmienila si sa, že voľné zostavy na súťažiach sú teraz čím ďalej prepracovanejšie a vyžadujú skoro herecké schopnosti. Ako dlho ti trvá natrénovať takúto zostavu?
Na začiatku mi nácvik zostavy trval zhruba týždeň – vybrala som hudbu, kostým tvoril iba obyčajný gymnastický dres, spravila som choreografiu na minútu tridsať… Za týždeň som to mala navrhnuté aj nacvičené, no úroveň nič moc.
Ak som sa chcela posunúť ďalej, tak som musela všetko prehodnotiť s trénerom. Potom trvala príprava a nácvik zostavy pol roka a pozostával z niekoľkých krokov.
Najskôr som si musela vybrať tému, ktorú som chcela na súťaži prezentovať a emóciu, ktorú by som počas vystúpenia na javisku chcela zanechať. K tomu som musela vybrať vhodnú hudbu a následne ju upraviť a zostrihať.
Ďalším veľmi dôležitým krokom bol výber kostýmu, ktorý som si navrhla a šila spolu s krajčírkou a ktorý sme neustále upravovali a zdokonaľovali do detailov, čo častokrát trvalo tiež pol roka. Každý krok a úpravu som konzultovala okrem trénera aj s mojimi rodičmi. Na ich názor som sa mohla vždy spoľahnúť.
Najdôležitejším krokom bolo vložiť celú túto emóciu do pohybu tak, aby hudba, kostým a ja tvorili jeden celok a každá jedna sekunda v zostave patrila nejakému pohybu, gestu, či výrazu tváre prevedenému do najmenších detailov. Vďaka tomu patrila moja zostava medzi najlepšie na majstrovstvách sveta.
Ako to máš s diétou teraz? Dostaneš sa ešte niekedy k čokoláde a k pizze?
Akonáhle som prehodnotila vzťah k fitnessu a nabehla som striktne na fitness stravu, neporušila som ju tri roky. Dokonca aj na Vianoce alebo na oslavách som mala svoje jedlo.
Po čase to telo začalo vnímať a aj veľa ľudí mi radilo, aby som hlavne v mimosúťažnom období trochu zvoľnila a dopriala telu za ťažký výkon aj odmenu, samozrejme nie v extrémnych množstvách.
Hlavne teraz, po ukončení kariéry sa musím naučiť byť menej závislá na striktnej strave a vedieť siahnuť bez výčitiek aj po normálnom jedle, ako je chlieb či rožky. Taktiež už neodmietnem koláč od mamy alebo od starkej. No najradšej mám čokoládu, ale poznám svoju mieru a vždy sa to snažím vykompenzovať dostatkom pohybu.
Počas prípravy na súťaž je strava dosť obmedzená, a to ma naučilo experimentovať a byť kreatívna. Vymyslela som množstvo vlastných receptov, ako zdravých, tak aj nezdravých. Veľmi rada pečiem a skúšam nové veci. Táto záľuba sa prejavila aj v tom, že som si splnila sen a vydala som kuchársku knihu, ktorá je plná fitness zdravých receptov, ktoré môžu byť inšpiráciou pre ľudí, ktorí sa chcú zdravo stravovať a chcú niečo chutné i zdravé. Vyšla v roku 2017 a volá sa M-food Fitness recepty Dominiky Multáňovej.
Dosiahla si veľmi vysoko? Čo ďalšie výzvy? Kam smeruješ?
V súčasnej dobe sa venujem hlavne ľuďom, ktorí by chceli začať cvičiť alebo by sa chceli zdravo stravovať, či upraviť svoju postavu a zlepšiť si svoj zdravotný stav. Pomocou zdravej stravy a cvičenia si môžu častokrát aj bez lekárskej pomoci a liekov zlepšiť svoj život. Toto je pre mňa také poslanie.
Na pódiu som vyhrala, čo sa vyhrať dalo, obetovala som tomu desať rokov, môj osobný život i moja rodina, všetko šlo do úzadia a myslím si, že v tom najlepšom treba prestať. Myslím, že oveľa užitočnejšia budem ako tréner, a preto by som chcela stále pracovať vo svete fitness a novým pretekárom odovzdávať svoje skúsenosti, viesť ich a sprevádzať na pódiu.
Aké je na Slovensku zázemie pre vrcholový fitness? Majú nádejné talenty dostatok podpory?
Keď som začala pretekať, tak fitness nebol podporovaný ministerstvom a bolo náročné sa mu vrcholovo venovať. Pretekať mohlo ísť iba pár jednotlivcov. Fitness je veľmi finančne náročný a človek ho musí robiť 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Vyžaduje si veľmi kvalitné zdroje výživy, kvalitné potraviny, a toto vám nikto nezaplatí. I samotné výjazdy na medzinárodné súťaže sú finančne náročné.
V súčasnosti sa celá situácia zlepšuje a naša asociácia úzko spolupracuje s Ministerstvom školstva, kultúry a športu, ktoré ju sponzoruje každým rokom viac a viac, čo má pozitívny dopad na kvalitu súťaží a komfort pretekárov, ktorí môžu ukázať svoj potenciál. Výjazdy na MS a ME sú preplácané a každý rok sa ich zúčastňuje viac pretekárov. V minulosti išlo na MS fitness žien päť pretekárok, teraz ich ide dvadsať.
Takže za tých desať rokov je tam výrazné zlepšenie. Asociácia tiež každý rok vyberie 7 – 10 ľudí, ktorí dosiahli najlepšie výsledky, a poskytne im dotáciu v sume, ktorá môže v dostatočnej miere pokryť ich náklady na prípravu. Dúfam, že týmto spôsobom sa odstráni finančná prekážka, ktorá bráni talentovaným ľuďom venovať sa profesionálne tomuto športu.
K článku prispel Ondřej Horecký
Ak sa vám náš článok páčil, podporte nás, prosím, jeho zdieľaním na sociálnych sieťach.
