Knižní recenze: Haruki Murakami – Muži, kteří nemají ženy

 

Zastrešenie textov témou mužov bez žien síce evokuje hluchotu, prázdnotu a bezútešnosť, a tieto "atmosférické" stavy sa v poviedkach napokon aj zavlnia, Murakami ich ale vložil do rôznotvarých  príbehov, ktoré na seba odkazujú len tým, že rozprávačská rola patrí mužovi.

Ženy tu dostávajú postranné role. Sú vysvetľované, vykresľované a nazerané optikou muža. Sú to len tretie osoby, za ktorými ležia otázniky.  Ale, prítomné aj vo svojej neprítomnosti. Zásadné aj tam, kde sa zdá, že o ne vôbec nejde.

Keby Murakami zvolil iný názov a použil inú zjednocujúcu niť, čitatelia by absenciu ženského spojenca v niektorých poviedkach vôbec nezachytili. Na ženy totiž príde aj tam, kde sa hlavné postavy príbehu pridružujú k mužom bez žien, no ženy sa v ich životnom programe vyskytujú minimálne ako príležitostné partnerky. No a ústrednú postavu poviedky, ktorá je ďalším z Murakamiho holdov Franzovi Kafkovi, zamestnáva také spektrum starostí, že žena je len medovým prekvapením na vrchole jeho výskumnej cesty, aj keď mu priniesla prívlastok zamilovaný. Ak by sme chceli Murakamiho Samsu skutočne vystihnúť, bol by to skôr tvor bez  vlastného tela ako muž bez ženy. Nebuďme však takí doslovní...

Prvá žena tohto súboru (poviedka Drive my car) zomrie a nevyslovenú otázku svojho manžela  už nikdy nezodpovie. Rozprávanie o nej sa pretína s prítomnosťou inej ženy, nepríťažlivej, a pritom tak zvláštnej, až ľutujete, že sa s ňou nemôžete zoznámiť osobne.

Čo je to ale proti Habarovmu príbehu, v ktorom hrá zásadnú rolu ďalšia z prehliadnuteľných žien, Šeherezáda, ako jej Habara príznačne hovorí? Tá vás pokojne nechá opustiť naznačené pokračovanie svojho postkoitálneho rozprávania bez toho, aby ste sa k nemu ešte mohli vrátiť, takže v istej chvíli preklínate autora za to, že ste sa sami ocitli v pozícii samotnej postavy. A je možné, že vďaka tomu zanedbáte záverečnú Habarovu úvahu o prchavosti ženskej náklonnosti, akokoľvek vecnej, mechanickej a neemocionálnej - keď zabehneme k tej, ktorú mu v objatí úchvatných príbehov venovala manželka iného muža.

Nebol by to Murakami, aby do svojich textov opäť "neprepašoval" všetky tie symptomatické drobnosti,  akými sú mačky, samovraždy, drobnokresba melódií a textov, asociácie, ktoré z nich vychádzajú. Nebol by to on, keby ste ho bez cieleného hľadania nenachádzali v jeho postavách. Asi najmarkantnejší je pocit autobiografickosti v poviedke Kino. Stačí povedať, že Kino, ktorý sa po predčasnom návrate domov nerozíde len s manželkou, ale aj so svojou doterajšou prácou, sa stane majiteľom jazzového baru. A túto tému dokáže Murakami rozohrať naozaj virtuózne.

Sedmičku textov ukončuje poviedka Muži, kteří nemají ženy, ktorá svojmu názvu nezostala nič dlžná. Namiesto Er- formy, ktorú zvolil v časti poviedok, tu Murakami používa subjektívne rozprávanie, čo sa nepatrne odráža aj na vyžarujúcej nálade. Aj v tomto prípade neodbytne odkazuje na seba. Vedľa skľúčenosti, ktorú dokáže svojím pojatím témy vyvolať, uvádza do pohybu aj čitateľský zmysel pre úsmev a poetiku.  

Keby sme sa chceli absurdne zaoberať tým, ktorá z poviedok je najpôsobivejšia, za seba priznávam, že Zamilovaný Samsa v tejto nemerateľnej disciplíne víťazí. Spôsob, akým ho Haruki Murakami obrátil naruby, je skrátka neprekonateľný.