Buddha vyučoval, že skutočný súcit je dať pred sebou prednosť druhým. (neonow/flickr)
„Ak si naozaj želáme, aby sa iní mali dobre, nedostáva sa nám nával vzrušenia, ktorý prichádza s našim záujmom po romantickej láske, pretože nekladieme dôraz na seba,“ vysvetľuje Judson Brewer, asistent profesora psychiatrie na Yale University.
Ako napísal v odbornom časopise Brain and Behaviour, neurologické hranice medzi týmito dvoma typmi lásky sa dajú jasne rozoznať, ak si pomocou magnetickej rezonancie pozrieme mozog človeka, ktorý sa dlhšie obdobie venuje meditáciám.
Centrá odmeny v mozgu, ktoré sú silno aktivované napríklad pri pohľade na tvár milenca (alebo obrázku kokaínu), sú takmer úplne vypnuté, ak človeka venujúcemu sa meditácii požiadame, aby ticho opakoval vetu ako – „Nech sú všetky bytosti šťastné“.
Pokojné meditácie sústredené na prítomnosť sú základom budhizmu a dnes sa bežne využívajú v kurzoch na odbúravanie stresu v západnom svete.
Vnútorný pokoj nesebeckej lásky orientovanej na prospech iných je zosobnený v náboženských postavách ako Matka Tereza či Dalajláma. Ide o presný opak vášnivých sporov divokých milencov, nepretržitých schádzaní a rozchádzaní sa. Nesebecká láska prináša svoju vlastnú odmenu.
„Hlavným zámerom týchto meditačných praktík je pestovať v sebe nesebeckú lásku, neustále ju vysielať von do sveta a neočakávať pritom nič a nechcieť zato nič späť,“ hovorí Brewer.
Ak sa čudujete, aký má zmysel byť nesebecký, tak si predstavte, aký je to pocit, keď niekde vonku vidíte vzájomne si pomáhajúcich ľudí, alebo hoci keď len podržíte dvere úplne cudziemu človeku v reštaurácii.
Z anglického originálu: Selfless Love Turns Off Brain’s Need for Rewards
