V poslednom čase sa teší Soza veľkej pozornosti, aj keď nie práve tej želanej. V súvislosti s jej prešľapmi sa čoraz viac ľudí pýta – načo je vlastne Soza, a je vôbec na niečo dobrá? Na obranu Sozy treba povedať, že v skutočnosti je dosť dôležitá pre ochranu autorov a vo svojej podstate nie je zlou vecou. Čo jej robí nedobré meno je však necitlivé uplatňovanie zákonov, prílišná byrokracia a podľa niektorých aj neprehľadné fungovanie.
Soza je organizáciou kolektívnej správy, ktorá chráni a vykonáva práva autorov a vydavateľov hudobných diel. V praxi to znamená, že namiesto autora hudobného diela na jeho použitie udeľuje súhlas Soza – napr. na jeho vysielanie v rádiu. Zároveň od vysielateľa zoberie licenčný poplatok a autorovi vyplatí príslušný honorár.
Problémy nastávajú vtedy, ak Soza začne uplatňovať zákony do extrému, bez ohľadu na slušnosť a zdravý rozum.
Kolektívna správa uľahčuje prácu autorom aj používateľom hudobných diel. Často je dokonca povinná
Výhodou kolektívnej správy je pre autorov to, že Soza ich práva spravuje na Slovensku a aj v zahraničí, a to v spolupráci s obdobnými zahraničnými organizáciami. Rovnako zastupuje na Slovensku zahraničných autorov. Bolo by pre autorov dosť problematické dohliadať individuálne na to, kde sa ich pesničky hrajú a osobitne si dohadovať licencie.
Výhodou pre používateľov diel je to, že napr. rozhlasová stanica má cez Sozu prístup k licenciám slovenských a zahraničných autorov bez toho, aby musela osobitne s každým vyjednávať.
Z toho dôvodu je niekedy v zmysle autorského zákona zastúpenie autorov Sozou dokonca povinné, napríklad vtedy, keď by individuálny výkon práv autora bol neúčelný.
Soze treba platiť najmä pri verejnom vykonaní hudobných diel. Ale aj za prázdne CD-čko
Soza vyberá namiesto autorov licenčné poplatky od používateľov hudobných diel, ku ktorým spravuje práva. Nejde však o akékoľvek použitie, ale v podstate musí ísť o verejné vykonávanie hudobných diel. Kto je teda používateľom hudobného diela na tieto účely?
V prvom rade ide o usporiadateľov verejných kultúrnych podujatí a majiteľov prevádzok (reštaurácií, barov, obchodov apod.) kde sa hrá hudba z rádia alebo televízie. Ďalším typickým príkladom sú televízni a rozhlasoví vysielatelia.
Špecifickým príkladom sú nenahrané nosiče zvukových záznamov a záznamové zariadenia. Jednoducho povedané, Soza si zoberie 6 % z predajnej ceny každého nenapáleného CD-čka, a tiež 3 % z predajnej ceny rekordérov, napaľovačiek, ale aj napr. televízie so vstavaným rekordérom.
Tu však nastupujú otázniky. Čo ak sa prázdne CD-čko nepoužije na záznam hudby? To už radšej Soza, ani autorský zákon veľmi nerieši.
Problém je v nedostatku zdravého rozumu a byrokracii
Problémy Sozy nastávajú vtedy, keď prestáva uplatňovať zdravý rozum pri aplikácii zákonov. Pri všetkej úcte k autorským právam, možno nie je až taký veľký problém, aby na stužkovej zaznela hudba bez toho, aby boli jej autori vyplatení. Uznala to už aj samotná Soza a ministerstvo kultúry.
Sporný je aj zámer vyberať percentá z ceny predaných mobilných telefónov, keďže tie sú podľa Sozy tiež záznamovými zariadeniami. Len čisto podľa znenia autorského zákona to tak môže byť, ale nie je takýto výklad zájdením do extrému? Naozaj za predané mobily patria autorom peniaze?
V kauzách typu Heľpa a Pohorelá bola jadrom veci do istej miery aj prílišná byrokracia. Myslíte si, že starosta malej obce musí mať také znalosti, aby vedel presne dopredu ohlásiť Soze ľudové slávnosti a zároveň vedieť, či predvedené diela podliehajú ochrane? Pri takýchto maličkostiach by sa mohli autorské práva radšej nechať bokom.
Niektorí Soze vyčítajú aj neprehľadnosť a neférovosť vyplácania honorárov
Soza zozbierané licenčné poplatky od používateľov hudobných diel rozdeľuje ich autorom a vydavateľom. Robí to podľa stanoveného kľúča, najmä na základe hranosti skladieb a ich zaradeniu do kategórií – vytvorenie jednoduchej popovej pesničky Soza zaradí do nižšej kategórie, ako skomponovanie symfónie.
Viacero autorov však kritizuje Sozu za to, že jej systém výpočtu honorárov je neprehľadný a ťažko kontrolovateľný. Problémové sú aj neidentifikované príjmy – t.j. keď Soza vyberie od používateľa diel peniaze a nevie, aké diela boli v skutočnosti použité. Takéto peniaze sú potom rozdelené podľa takého pomeru, ako pri adresných príjmoch – čo však môže byť nespravodlivé.
