V zalesnenej južnej časti Malých Karpát na vápencovej skale nad obcou Borinka sa vypína rozľahlá stredoveká zrúcanina hradu Pajštún. Nachádza sa 25 km od hlavného mesta Bratislavy a patrí medzi vyhľadávané turistické lokality. Zrúcanina hradu leží nad spomínanou obcou vo výške 486 m, takže je viditeľná už pri výjazde z Bratislavy. Poskytuje úžasný výhľad na malokarpatské vrchy a na juhozápadnej strane za riekou Moravou je možné vidieť za dobrého počasia aj vrcholky rakúskych Álp.
Pohľad do histórie
Pajštúnsky hrad bol postavený v prvej polovici 13.storočia a plnil obrannú funkciu na severozápadných hraniciach medzi Uhorskom a Čechmi. Dotváral pohraničnú líniu hradov tiahnúcich sa z Bratislavy až po Žilinu. Vyrástol na križovatke dôležitých obchodných ciest z Brna cez Holíč, Malacky, Stupavu až do Bratislavy. Kráľ Ľudovít I. v 14. storočí dal súhlas na prechod obchodníkov z českých krajín na Slovensko. Ľudová legenda hovorí, že hrad vraj patril reholi pavlínov a podľa nich dostal svoje pomenovanie z nemčiny Paullenstein (skala Pavlínov). Rád Pavlínov sa usadil v neďalekom kláštore v obci Mariánka, odkiaľ potom samotní mnísi chodievali do hradnej kaplnky odbavovať bohoslužby a pôsobili ako vychovávatelia grófskych detí.
Od 14. storočia patril hrad grófom z Pezinka a Svätého Jura až do r.1526, kedy rod vymrel. Potom sa hrad dostal do rúk Serényovcov a neskôr Salmovcov. Od Salmovcov kúpil hrad za 4000 zlatých Mikuláš II. z rodu Pállfyovcov a tento rod ho vlastnil až do r. 1863.
Rozkvet hradu a neskorší úpadok
Za obdobia Pállfyovcov sa vybudoval nový pevnostný systém hradu s mohutným rondelom a delovými pozíciami. Začiatkom 16. storočia sa uskutočnila baroková prestavba hradu, ktorá ho obohatila o široký arkier tretieho podlažia podopieraný s renesančnými maskarónmi (konzolami). Na prestavbe hradu sa podieľal taliansky stavebný inžinier Filiberto Luchese, ktorý postavil nárožné bastióny a na severnej strane dve vystupujúce veže z hradného múru. Tie slúžili ako dokonalá delostrelecká obrana hradného panstva. V polovici 18. storočia hrad vyhorel a po príchode napoleonských vojsk zostali z neho iba ruiny. K tomuto stavu sa pripísal fakt, že hrady sa postupne stali nepohodlným a finančne náročným miestom na bývanie. Zároveň sa zlepšila bezpečnosť krajiny a ako u väčšiny hradov na Slovensku sa hradné panstvo presťahovalo do pohodlnejších priestorov zámkov a kaštieľov.
Pajštún dnes
Z prestavby hradu a vybudovaného moderného delostrelectva sa veľa nezachovalo. Vpravo nad vstupnou bránou zrúcaniny môžeme obdivovať ,,pajštúnske levy“ – renesančné maskaróny, ktoré podopierali spomínaný arkier. Zručnosť starých majstrov zblízka môžeme skúmať na spadnutom maskaróne priamo pred terajšou hradnou bránou.
Na trávnatom nádvorí si môžete oddýchnuť, prípadne zorganizovať posedenie pri ohni. Dá sa tu aj potúlať a urobiť pekné fotografie z rôznych strán ako-tak držiaceho hradného opevnenia.
Okolitá vegetácia žiaľ preniká do ruín a narušuje pevnosť hradných múrov. Z minulosti vieme, že hradné vrchy museli byť holé, aby strážcovia mali dostatočný rozhľad na okolie a rýchle spozorovali blížiaceho sa nepriateľa.
Hradná skala, na ktorej bol postavený Pajštún, je aj vychýrenou lezeckou oblasťou. História lezectva sa tu začala písať už po I. svetovej vojne a svoje lezecké cesty tu zanechali viacerí významní horolezci (napr. Hauschke, Fábik, Dieška, Pochylý, Mock, Psotka, Demján).
